Nevzdelanosť je v kurze. Prezentuje sa ako norma, vzdelanie sa považuje za menej dôležité ako podnikavosť, nevzdelaní vstupujú do vysokých riadiacich pozícií. Akoby ľuďom nezáležalo na tom, či je niekto dostatočne rozhľadený na to, aby mohol verejne vystupovať. – Neexistujúca pandémia, svetové sprisahania, čipovanie, chemtrails, energetické očisty, všetko z jedného súdka. Pozrime sa na štyri príklady nám blízke:
Povedať, že sa neviem rozhodnúť, či je Zem guľatá alebo plochá, lebo som ju z vesmíru nevidel, môže ukazovať štyri veci.
1. Autor výroku neverí vedeckým poznatkom, ktoré už vyše dvetisíc rokov potvrdzujú guľatosť Zeme a ktoré tento fakt experimentálne a empiricky potvrdili v množstve analýz a pokusov.
2. Autor neverí ľuďom a prístrojom, ktorí/ktoré vo vesmíre boli a videli, fotografovali, filmovali.
3. Najmenším zlom je, ak autor výroku proste v škole dlhodobo nedával pozor.
4. Najhoršie je, že autor výroku si myslí, že čo nevidel na vlastné oči, buď neexistuje, alebo to možno spochybniť.
Posledný bod poukazuje na bohorovnosť tohto človeka. Tvrdí, že hlavným (možno jediným) spôsobom poznávanie sveta je individuálna skúsenosť = „moja skúsenosť“. Teda bezprostredné overenie pomocou vlastných zmyslov. (Sic – vysokopostavený ministerský úradník.)
Poprel akékoľvek experimenty, teoretické analýzy, matematické analýzy, prognózy a ich overovanie, aj všetky ostatné nástroje, ktoré si ľudstvo buduje už 2500 rokov na to, aby zistilo, ako svet funguje.
Popiera vedu, popiera hlbšie poznávanie, popiera všetky metodologické princípy ľudského myslenia. Je to určitý druh nevzdelanosti, pretože autor verí iba svojim zmyslom.
Povedať, že pandémia COVID sa vyvíjala inak, ako tvrdili desaťtisíce lekárov, inak, ako zažívali milióny ľudí, je tiež prejavom bohorovnosti. Dôležité je, že „ja to viem“.
O čo sa opiera toto „ja to viem“? O názory, ktoré hovoriaci nepodoprie údajmi, len povie, že údaje existujú. Neoprie sa o autority. Ak spomenie nejakú „autoritu“, ani tam sa neodvolá na dáta, ale len na tvrdenie tejto autority, z čoho človeku vyplýva, že to existuje. Nehovorí, ako autorita dospela k takému poznaniu a či to nie je obyčajný výmysel. (Putin a biologické laboratóriá v Ukrajine.)
Aj tento prístup popiera metodologické princípy poznávania sveta, pretože svoje uzávery opiera o názory vyslovené ľuďmi (síce mnohými ľuďmi) – ale v rozpore so seriózne analyzovanými dátami vedeckých kapacít a ústavov.
Autor sa pokúsi o akýsi bližšie neurčený experiment na sebe (kúpi si mikroskop! a nevadí, že naň nemá vzdelanie). Ale to je opäť len jednoduché empirické pozorovanie jedného prípadu bez metodologického a teoretického zázemia. – Tiež určitý druh nevzdelanosti, pretože v experimente sa autor spolieha na svoje pozorovanie.
Povedať, že za všetkým je snaha nejakých skupín ovládnuť svet, očipovať ľudí, ovládnuť naše myslenie, rozoštvať Slovanov, to všetko má podobné pozadie. Hovoriaci neponúka odkazy na výskumy, na analýzy, na historické, politologické, etnologické, strategické a iné analýzy. Počúvame len tvrdenia o vzájomnom vraždení sa Slovanov a o mýtickom vkladaní čipov do našich mozgov.
Je určitým druhom drzosti predkladať takéto názory ako hotovú vec a šíriť ich vo verejnom priestore, navyše z pozície verejnej osoby (vládny splnomocnenec). Okrem drzosti je to opäť neschopnosť pochopiť, ako sa formujú overené fakty. Je to neschopnosť pochopiť, že názor (hoci tisíckrát opakovaný) zostáva názorom, ak nie je systematicky overovaný v empírii, v experimentoch a v teórii. Nie je to však len drzosť, ale aj nevzdelanosť, ktorá nevie odlíšiť fakt od názoru na fakty.
Povedať, že môžem riadiť špičkovú umeleckú inštitúciu, hoci umeniu nerozumiem, ale som manažér, je rovnaký druh bohorovnosti.
Je to predstava, že nemusím rozumieť obsahu činností v mojej organizácii (v galérii), ak rozumiem princípom riadenia – teda ak rozumiem formálnemu fungovaniu organizácie. Môžem však byť aj skúsený manažér, nemôžem v novej inštitúcii efektívne riadiť, ak nepoznám obsah jej činnosti – teda či obchodujem s jablkami, alebo riadim vodnú elektráreň, alebo som riaditeľ školy, alebo som vedúcim učtárne v dopravnom podniku, či riadim koncertnú sálu.
Opäť tu máme určitý druh nevzdelanosti, ktorá sa spolieha na svoje obmedzené (hoci aj subjektívne overované) poznanie a skúsenosti. Nerozhliada sa okolo seba a nehľadá širšie súvislosti svojich skúseností. Netuší, že tisíckrát overená individuálna skúsenosť je stále iba skúsenosťou jedného človeka, nie overeným faktom.
Dalo by sa dlho pokračovať v tomto smutnom výpočte, stačia príklady týchto troch mužov. Nevzdelanosť neznamená, že človek nemá formálne vzdelanie, diplom, titul. Nevzdelanosť je neschopnosť uvažovať za hranicami svojho formálneho vzdelania a pozerať sa za intelektuálne hranice svojho obmedzeného sveta.
Nikto nie je povinný vzdelávať sa, hoci v dnešnom svete by sa o to každý mohol aspoň snažiť. Každý má právo zostať nevzdelaný. Mal by si však uvedomiť, že verejné vystupovanie a funkcia si žiadajú oveľa viac, ako individuálny názor.
Lenže potom by taký človek musel prekročiť hranice svojej nevzdelanosti. Musel by si uvedomovať tieto hranice. Je známym faktom, že takýto človek si tieto svoje hranice neuvedomuje.
