Keď minister školstva nedávno zistil, že nie je dosť kvalifikovaných učiteľov pre vyučovanie angličtiny na prvom stupni, reagoval rázne - navrhol zrušiť angličtinu ako povinnú. Máme problém? Zrušíme problém.
Minister nehľadal riešenie, ktoré by do škôl pritiahlo ďalších angličtinárov. Nepýtal sa rodičovských organizácií, neinicioval výskum, nehľadal iné organizačné formy vyučovania angličtiny. Ktovie, aké podklady mal pre svoj návrh. Nejaké čísla hovoria, že na školách sú nekvalifikovaní učitelia, sú však tie čísla dostatočným podkladom pre zoslabenie sily predmetu? Nebolo by účelnejšie hľadať iné možnosti spolu s ďalšími ministerstvami, s vysokými školami, s rodičmi a pod.?
Minister školstva však nie je sám v tomto spôsobe rozhodovania. V našom školstve nejako často vládne princíp - ak niečo nevieme urobiť, tak to buď zrušíme, alebo sa tvárime, že sa to nedá urobiť.
Napríklad: Nedávny štrajk učiteľov mal zvláštnu príchuť. Vedenie školských odborov hneď na začiatku vyhlásilo, že učitelia asi nebudú štrajkovať viac ako tri dni. Inými slovami tým povedalo - nevieme učiteľov motivovať a organizovať do dlhodobého štrajku. Tak ho po krátkom čase zrušíme. - Hoci energia medzi učiteľmi bola veľká, stačilo sa o ňu oprieť.
Minister školstva počas štrajku tvrdil, že nemôže zvýšiť platy, lebo „sa nedá". Pretože nemôže vziať napríklad dôchodcom. - Šport v jeho rezorte sa však týmto princípom neriadi, lebo neskôr sa našli veľké peniaze na štadióny (aj ten najväčší, štátny, či vlastne „národný" štadión). Princíp „nedá sa" platí zrejme hlavne pre školské inštitúcie.
Počas učiteľského štrajku sa vláda predsa len blahosklonne rozhodla zvýšiť platy učiteľom o 5 %, ale o viac „sa nedalo". Ako sa ukazuje v týchto dňoch, aj to vlastne nebolo zvýšenie, ale len presúvanie peňazí samospráv, lebo štát „nemohol" prispieť. (Vlastne mohol, ale iba na prvý rok, takže síce zvýšil platy, ale úplne nemohúcne).
Alebo inak: Starosta Chorvátskeho Grobu chcel získať pomoc na postavenie novej školy, lebo im v obci veľmi rýchlo vyrástlo nové prímestské sídlisko, v ktorom je 800 detí. (To je počet na veľkú školu.) Dostal odpoveď - Nedá sa. Dalo by sa, keby potreboval opraviť školu, ale pretože on žiadnu nemá, neprispejú. Dalo by sa aj vtedy, keby mal v škole „inokultúrne alebo zdravotne postihnuté deti" - on má však v obci slovenské ne-postihnuté deti, preto neprispejú.
Ani školy nie sú imúnne voči podobnému uvažovaniu. V štátnom vzdelávacom programe sú od jeho vzniku v r. 2008 aj prierezové témy - multikultúrna výchova, mediálna výchova, environmentálna výchova a pod. Stačilo nad nimi porozmýšľať a bolo možné nájsť cestu, ako s nimi pracovať. Mnohé školy však s nimi nepracovali, len ich obsah mechanicky prepisovali do svojich programov. Veľmi skoro sa začali ozývať hlasy - načo sú prierezové témy, nevieme s nimi robiť, nikto nás nenaučil, ako ich realizovať, treba ich zrušiť.
Alebo z inej strany: Všetci ministri školstva vyhlasovali, že je u nás priveľa vysokých škôl. Napriek mnohým detailne rozpracovaným kritériám, napriek pozornému hodnoteniu Akreditačnou komisiou, nevedia, ako ustrážiť ich kvalitu, Tak je najistejšie začať s rušením vysokých škôl. (Fakt, že ani to sa im dosiaľ nedarí, je už iný problém.)
Len náhodne som zoskupil niekoľko príkladov. Nejako často sa nám opakuje táto postupnosť: Najprv presvedčenie - nevieme, ako na to, „nedá sa to", „nejde to". Potom - jednoduché zrušenie problému.
Ako keby sa naše školstvo neriadilo pozitívnym programom rozvoja - ale ustupovaním pred problémami.
Najlepšie je nevidieť ich, hoci už aj tie vrabce o ničom inom nečvirikajú.
