V týchto dňoch sa rozbieha komplexná akreditácia všetkých vysokých škôl, teda aj tých, ktoré pripravujú učiteľov. Spisujú sa zoznamy vedeckých publikácií, navrhujú sa nové študijné programy, zháňajú sa profesori a docenti na garantovanie, diskutuje sa o profile absolventa školy. Kritériá sa oproti minulej akreditácie pred 6 rokmi sprísnili.
Tento systém, ktorý je súčasťou štátneho riadenia škôl, vznikol na to, aby zabezpečil kvalitu vysokých škôl. Mal by teda pomôcť aj kvalitnej príprave budúcich učiteľov. Veď kto by nechcel, aby sme mali kvalitných učiteľov?
A predsa je na našich školách veľa učiteľov, ktorí vôbec nemajú kvalifikáciu na predmet, čo vyučujú.
Príčin je veľa, niektoré z nich sú dôsledkom obyčajného neporiadku. Dve príčiny však vôbec nie sú omylom, ani ich nespôsobujú neporiadni učitelia či ľahostajní riaditelia škôl. Dve príčiny sú výsledkom legislatívy, teda toho, ako štát riadi fungovanie škôl.
Prvá cesta k nekvalifikovaným učiteľom:
Učiteľ má z vysokej školy väčšinou kvalifikáciu na vyučovanie dvoch predmetov, povedzme histórie a biológie. Podľa našej legislatívy platí, že tieto dva predmety mu musia vyplniť aspoň 51% jeho práce na škole.
Ak sa tak stane, je považovaný za učiteľa plne kvalifikovaného pre danú školu. Z toho však vyplýva, že počas zvyšných 49% svojho úväzku môže vyučovať čokoľvek. Čítate dobre: Môže vyučovať čokoľvek. Teda aj slovenčinu, aj geografiu, aj matematiku, aj telesnú výchovu, aj hudobnú výchovu a pod. Skoro polovicu hodín, ktoré učí, teda môže - podľa platných predpisov - vyučovať nekvalifikovane. Niekedy mu stačí krátky kurz, niekedy nepotrebuje nič. Hlavne, aby zapchal dieru.
Výtvarnú výchovu potom učí vychovávateľ, lebo veď „tam si len tak maľujú", etickú výchovu učí telocvikár, lebo veď „tam sa len tak rozprávajú", históriu učí slovenčinár, veď "aj na slovenčine preberáte dejiny literatúry". - To sú skutočné prípady.
Ak riaditelia škôl využívajú túto možnosť, správajú sa racionálne, lebo tým ušetria na platoch. Presnejšie - správajú sa ekonomicky racionálne, ale pedagogicky absurdne. Deti totiž v niečom nedostávajú poriadne vzdelanie.
Rodičia školopovinných detí o tomto fakte určite netušia, inak by sa už dávno vzbúrili. Veď dať svoj deti do rúk telocvikárovi, ktorý telesnú výchovu neštudoval na vysokej škole, môže reálne ohroziť zdravie ich detí. Alebo dať deti do rúk matematikárovi, ktorý vyštudoval históriu so slovenčinou, je hazardom s výsledkom maturity u tohto dieťaťa. Alebo ak učiteľ geológie vyučuje etickú výchovu a netuší nič o jemných zákutiach tohto predmetu, môže deťom spôsobovať rôzne traumy.
Ešte jeden príklad: Angličtinárov je na školách stále málo, lebo sa so znalosťou tohto jazyka uživia inde lepšie. Preto často angličtinu vyučuje učiteľ, ktorý ju nevyštudoval na vysokej škole, ale má nejaký certifikát, že sa naučil po anglicky.
Druhá cesta k nekvalifikovaným učiteľom:
Od 1. novembra 2013 platí nový zákon o doplňujúcom pedagogickom štúdiu. Je pekné, ak si absolvent inej vysokej školy môže rozšíriť odbornosť o pedagogickú kvalifikáciu, keď sa rozhodne učiť. Školy tak snáď ľahšie získajú kvalifikovaných učiteľov. Ale:
Podľa tohto zákona si môže ktorákoľvek vysoká škola zriadiť pracovisko pre doplňujúce pedagogické štúdium a jeho absolventom udeľovať pedagogickú kvalifikáciu po 200 hodinách štúdia. To je zhruba jeden semester (pol roka) riadneho štúdia na vysokej škole.
Takéto štúdium môže podľa zákona garantovať vysokoškolský učiteľ, ktorý má titul PhD. z pedagogického odboru.
Na to, aby mohla dnes vysoká škola pripravovať učiteľov v riadnom magisterskom štúdiu, potrebuje podľa platných predpisov troch garantov vo funkcii profesorov alebo docentov. Tu zrazu stačí jeden s titulom PhD.
Tým sa mení veľa.
Fakulta akejkoľvek vysokej školy, ktorá nájde absolventa pedagogického doktorandského štúdia (PhD.), môže otvoriť doplňujúce pedagogické štúdium - a po absolvovaní cca jedného semestra výučby môžu ísť inžinieri, právnici, matematici, chemici, umelci, strojári, stavbári a ďalší učiť. Nepotrebujú niekoľkoročné štúdium, nepotrebujú veľa psychológie, pedagogiky, didaktiky a iných disciplín, ktorú musia absolvovať študenti magisterského učiteľského štúdia.
Čudujem sa, že rodičia a rodičovské organizácie neprotestujú. Táto štátom garantovaná legislatíva totiž úplne dehonestuje učiteľské povolanie. Učiteľom sa môže stať človek vzdelaný ako učiteľ - slušne povedané - polovičato. Táto legislatíva dáva deti do rúk učiteľom-polovzdelancom. Koľkí z nich nebudú vedieť učiť? Koľkí z nich sa budú približovať úrovni učiteľa-samouka?
Rieši túto situáciu naše školstvo? Rieši: Ak nie sú na niečo učitelia, minister navrhne zoslabiť predmet (angličtina), riaditelia gymnázií navrhnú zrušiť predmet (umenie a kultúra), riaditeľ základnej školy prijme absolventa bakalárskeho štúdia učiteľstva, ktorý podľa platných zákonov ešte nesmie učiť, škola zruší voliteľný predmet.
Riešenia, ktoré nič neriešia, lebo neskvalitnia výchovu a vzdelávanie. Riešenia, ktoré nepritiahnu kvalifikovaných učiteľov. Riešenia, ktoré nepodporia zvyšovanie kvalifikácie učiteľov. Riešenia, ktoré v konečnom dôsledku len pokračujú v doterajšej praxi - na školách je stále veľa učiteľov, ktorí učia to, čo nemajú učiť.
Ale hlavne, že v rozbiehajúcej sa komplexnej akreditácii budeme aj učiteľské fakulty dôsledne preverovať, či majú na to, aby mohli otvoriť plnohodnotné vysokoškolské štúdium učiteľstva.
