Presun spomedzi univerzít medzi vysoké školy zrejme spôsobí, že tie školy dostanú menej peňazí, určite nebudú mať doktorandov a určite budú mať menší honor. Zaujímavá však bola reakcia:
Neberte nám ju, je to v našom kraji jediná univerzita!
Veta, ktorá nehovorí o kvalite školy, ale o tom, že „aj my chceme/potrebujeme" univerzitu. Pýtal sa niekto z funkcionárov, či by v kraji nestačila vysoká škola? Pýtal sa niekto z funkcionárov, akú kvalitu má mať vysoká škola/univerzita v tom konkrétnom kraji? Hovoril niekto z funkcionárov, aké programy by mala ich vysoká škola/univerzita ponúkať?
Možno som mal málo informácií, ale také vyjadrenia som si nevšimol.
Druhá zaujímavá reakcia:
Neberte nám ju, poškodzujete maďarské školstvo!
Ani táto veta nehovorí o kvalite školy, ale o tom, že „aj my chceme/potrebujeme" univerzitu. Mohol by som na tomto mieste zopakovať všetky otázky z odseku vyššie.
Všetko je to o úplne okrajových problémoch a nie o tom, za čo chce minister titul univerzitám vziať.
Zaujímavá je aj iná súvislosť celej aféry. V roku 2009 školy dostali školy varovanie od Akreditačnej komisie. Mali rok na odstránenie nedostatkov (do 2010), v 2012 sa minister rozhodol. Ak dobre rátam, tak podklady pre akreditáciu písali v roku 2008. Takže minister sa v r. 2012 rozhodoval na základe podkladov z 2008? Alebo z 2010, keď sa zistilo, že nedostatky neodstránili? V každom prípade vidíme neskutočnú rýchlosť v naprávaní nedostatkov.
Je to tuším prvý minister, ktorý nabral odvahu niečo vo vysokom školstve rušiť. Neviem, či by som s jeho krokmi súhlasil, ale vnímam aspoň odvahu.
O čom však svedčia jeho kroky? O ťažkopádnosti procesu akreditácie. O ťažkopádnosti ministerského rozhodovania. O nich sa hovorí už roky, ale zatiaľ sa veľa nezmenilo. Roky sa hovorí o tom, že treba vo našom vysokom školstve urobiť poriadok - v hodnotení, vo financovaní, v štruktúre, v akreditácii, vo vede, v kvalite, atď atď... vo všetkom. Prebehli už rôzne zmeny zákonov, zmeny financovania, zmeny v organizácii, ale nevyriešilo sa skoro nič.
Druhá aféra:
Učiteľky z východného Slovenska poriadne rozvírili vodu. Chvalabohu, snáď si už konečne všimneme, že v našom školstve je skutočne zle.
Ani tu nie je ľahké vyhodnotiť pravdivosť ich stanovísk. Ale ich emocionálny list nabitý faktami, predsudkami, postojmi, stereotypmi, odvahou aj plačom, alarmujúcimi poznatkami aj výzvami zákonite vyvolal rozporuplné reakcie - od súhlasu (v školstve je zle, s Rómami sa už nedá) až po ostré odmietanie (prezentujete predsudky, čo ste urobili vy? ...).
O čom svedčia reakcie na tento list?
Na jednej strane sa opäť ukázali postoje vo vzťahu k Rómom, ktoré hraničia s rasizmom a podnecujú nenávisť. Na druhej strane reakcie upozorňovali na naše nezvládanie situácie. Jasne sa však ukázalo, ako vôbec nie sme pripravení na problémy, ako pred nimi si zakrývame oči.
Reakcie veľa vypovedali o situácii v našom školstve. Vypovedali o tom, ako sa školstvo dlhodobo ľahostajne stavia k dôsledkom narastajúcej chudoby v niektorých regiónoch Slovenska, ako dlhodobo zanedbávame modernizáciu všetkého v školstve, ako sa dlhodobo nepripravujeme na zvládanie záťažových situácií, ako sme v celom školstve zmätení a nevieme si rady, ako nemáme žiadne predstavy o systémovom (nie čiastkovom) riešení školských problémov.
Ministrov návrh k vysokým školám aj list učiteliek sú na prvý pohľad od seba vzdialené. Obidve veci však svedčia o našej dlhodobej bezradnosti pri riešení problémov školstva na všetkých úrovniach - od toho, ako pripravujeme deti na vstup do základnej školy, až po kvalitu vyučovania na vysokých školách.
Obidve aféry zasa raz ukázali, že naše školstvo potrebuje dlhodobé a systémové riešenia, ktoré budú siahať od zaškoľovania detí po akreditáciu vysokých škôl. Zlyhávame na všetkých týchto úrovniach.
Zaujímavé pritom je, že ľudia pracujúci v školstve už desiatky rokov hovoria o havarijnej situácii.
Zaujímavé pritom je, že sme v samostatnej Slovenskej republike asi nemali vládu, ktorá by nerozprávala o vedomostnej spoločnosti, o 21. storočí a pod. Také reči mi niečo pripomínajú - reči o tom, ako sme s komunizmom mali dobehnúť a predbehnúť Ameriku. Problém bol v tom, že Amerika nám stále viac utekala, až ten náš komunizmus nevládal utekať a zrútil sa. Čo ak sa naše školstvo v budúcnosti celé zrúti? Nebude už potom v takom stave, že si to ani nevšimneme?
