Zodpovednosť za stav inštitúcie prichádza vtedy, ak tej inštitúcii rozumiem. To by sa dalo u P. Plavčana predpokladať, lebo v školstve pracoval dlho. – Ale on vlastne dlho pracoval na ministerstve, takže asi lepšie rozumel ministerstvu ako školstvu.
Zodpovednosť by mohla prísť aj vtedy, ak mám koncepčnú predstavu, kam sa má inštitúcia pod mojím vedením rozvíjať. Minister Plavčan mal ambíciu spustiť „najväčšiu reformu školstva za posledných 25 rokov“. Ambícia nezostala len vyslovená, ale aj vytvoril skupinu odborníkov, ktorí školstvo veľmi dobre poznajú a uložil im spracovať koncepciu.
Dokument Učiace sa Slovensko má síce veľa chýb, ale je to za mnoho desiatok rokov skutočne jediný pokus komplexne uchopiť naše školstvo. Komplexne, to znamená aj koncepčne, aj organizačne, aj obsahovo, aj s predstavou o budúcnosti, aj s cestou k návrhom opatrení, ako sa k zmene dostať.
Minister Plavčan však za tento dokument (teda ani za návrh koncepcie) zodpovedný nebol. K tomuto dokumentu sa totiž oficiálne ani neprihlásil. Prezentoval ho ako „autorský text“ – čiže ako dielo tých šiestich pánov, nie ako návrh či náčrt svojej najväčšej koncepcie.
Vlastne sa vopred zbavoval zodpovednosti za to, čo vznikalo. Jeho koncepcia to bola i nebola, rozbiehal ju i nerozbiehal.
Ak ešte nemal spracovanú koncepciu zmeny (pochopiteľne, to sa nedá za mesiac), tak sa snáď zodpovednosť ministra P. Plavčana ukazovala inde – v systematických návrhoch na zmeny v školstve.
Veľa systematickosti však nepreukázal. Návrh novely vysokoškolského zákona, ktorý mu neprešiel hneď v zárodku... Návrh na exkurzie do Osvienčimu, a potom návrh na zvýšenie počtu hodín dejepisu ako základ výchovy proti extrémizmu... Dokonca branná výchova ako súčasť boja proti extrémizmu!? Potom ešte zmätky okolo písma Comenius...
A na záver čerešnička na torte – stovky miliónov eur rozdeľovaných veľmi čudným spôsobom. Budia dojem, akoby všetky veľké koncepcie i drobné opatrenia boli len dymovou clonou, aby nebolo vidno, že sa veľké peniaze dostali tam, kam „sa mali“ dostať.
Opatrenia na riešenie situácie v školstve boli vytrhnuté z kontextu, vznikali ad hoc, bez konzultácie s odborníkmi (dokonca dejepisári protestovali proti väčšiemu počtu hodín svojho vlastného predmetu!). Minister P. Plavčan sa nesprával zodpovedne, lebo zodpovedný šéf vidí a rieši veci v súvislostiach a nespolieha sa na čiastkové opatrenia s veľmi obmedzeným účinkom.
Takže nám zostáva jediná ukážka zodpovedného správania Petra Plavčana v čase jeho ministerskej funkcie – vytrvalá snaha zabezpečiť pravidelné zvyšovanie platov učiteľov.
Ak táto snaha ministerstva prežije jeho odchod, tak to bude jediný jeho krok k zmene školstva. Aj keď mnohí sa už vyslovili, že i to je len čiastkové opatrenie. Urobí ľuďom dobre, ale samo osebe zmenu v školstve neprinesie.
Takže ako bol Peter Plavčan zodpovedný za školstvo? Nijako. Niečo vyhlasoval, niečo rozbehol/nerozbehol, pár zmätočných opatrení sa uskutočnilo, zvyšujú sa platy (hoci mizerne)... Ale asi nikto mu nemôže vyčítať, že by bol v školstve za niečo zodpovedný.
Snáď len za nečinnosť.
Príde nový minister či ministerka, ale po roku vo funkcii budú parlamentné voľby už príliš blízko, aby sa o niečo zásadné snažil/snažila. A tak sme v školstve stratili ďalšie štyri roky. V podstate len preto, lebo minister Peter Plavčan neprejavil (rovnako ako mnohí pred ním) zodpovednosť za svoj rezort.
