Na všetkých úrovniach v našom školstve - od ministra po učiteľov - sa neustále ozýva volanie: Zvýšte počty hodín, aby boli žiaci lepší.
Dajme viac matematiky, aby logicky uvažovali. Dajme viac slovenčiny, aby lepšie ovládali svoj materinský jazyk. Dajme viac histórie, aby boli väčšími vlastencami. - Môžete si dosadiť ktorýkoľvek predmet.
Nie je to nové volanie, ozýva sa desaťročia a zvlášť silné bolo počas poslednej obsahovej reformy. Keď učitelia rôznych predmetov zisťovali, že prichádzajú o hodiny, nekričali - beriete nám úväzky, beriete nám prácu. Namiesto toho kričali - nemáme ako odučiť všetko, čo treba. Zo všetkých predmetov sa ozývalo - potrebujeme viac hodín.
Čo dosiahneme väčším počtom hodín?
Len to, že sa žiaci budú nejakej problematike venovať dlhšie.
Čo sa zmení na vyučovaní? Okrem toho, že sa žiaci budú niečomu venovať dlhšie, budú sa venovať aj väčšiemu množstvu detailov.
Žiaci možno budú vedieť viac. Budú však aj schopnejší?
PISA sa nepýta, čo vedia, ale akí sú schopní.
Čo teda ukazujú všetky výskumy PISA?
Určite sa dá veľa diskutovať o tom, či tieto výskumy odrážajú reálny stav našich žiakov a nášho školstva. Dá sa diskutovať o výbere skúmaných žiakov a škôl, o načasovaní výskumu, o interpretácii výsledkov.
Spochybňovanie týchto výsledkov však zabúda na to, že úroveň našich žiakov sa neukazuje izolovane. Výskumy ukazujú nielen naše postavenie medzi inými krajinami, ale pri opakovaní výskumov ukazujú už aj tendencie. Ak nie sú testy dobre postavené, tak nie sú dobre postavené pre všetky skúmané krajiny. Ak sa prepadneme my, iní sa tiež prepadnú, ale iní sa zasa posunú vyššie. Testy fungujú rovnako pre všetky skúmané krajiny.
Pri všetkej možnej chybovosti tohto výskumu je v ňom jasná jedna vec: PISA neukazuje vedomosti žiakov, teda čo, čo si pamätajú. Ukazuje niečo úplne iné.
Ukazuje, ako dokážu žiaci s poznatkami pracovať. Ako selektujú informácie. Ako logicky uvažujú. Či vnímajú kontexty. Ako aplikujú poznatky. Či porozumeli, na čo sa ich pýtame. Či kriticky zvažujú rôzne možnosti riešenia. Či len reprodukujú to, čo sa mechanicky naučili, alebo naučené dokážu aj spracovať.
Žiaľ, práve tieto zručnosti a schopnosti sa v našom školstve pestujú menej (trúfam si povedať - málo). Naše školstvo donekonečna opakuje starú chybu - učí žiakov pamätať si informácie a nie pracovať s nimi. Chceme „odučiť, čo treba", čím dávame najavo, že my žiakov naučíme to a to.
Zabúda sa na niečo dôležité - žiaci sa učia sami. Žiaci sa neučia to, čo chce učiteľ, ale učia sa to, čo chcú oni, k čomu sú oni sami motivovaní. To, čo chce od nich učiteľ, možno budú krátky čas mechanicky reprodukovať, ale v ich hlavách zostane dlhodobo len to, k čomu sa motivovali sami.
Ak chcem problematiku odučiť, teda chcem žiakov niečo naučiť, zákonite skôr či neskôr prídem k tomu, že pridávam novú a novú problematiku, nové a nové témy, lebo sa nové objavujú, lebo ja ich považujem za dôležité.
Zabúdam, že nemusia byť dôležité pre žiakov, a vôbec tu nejde o to, aby si žiaci sami určovali, čo sa chcú naučiť (hoci už aj také prístupy sú vo svete odskúšané). Ak totiž nechám žiakov, aby sa učili, nechávam ich rozmýšľať a samostatne hľadať. Ich vlastná motivácia ich donúti, aby logicky uvažovali o určitých témach.
Naše školstvo je však stále nalievárňou hotových poznatkov do hláv detí. Tie až príliš často považujeme za nádoby, ktoré treba naplniť dôležitými vecami.
A práve to PISA odmieta. Tvorcovia týchto testov dobre vedia, že pre žiakov je dôležité niečo úplne iné. Že to nie sú prázdne nádoby, ale samostatne mysliaci ľudia. Že pre svoj život nepotrebujú množstvo poznatkov, ale schopnosť uvažovať o poznatkoch, schopnosť samostatne a kriticky uvažovať o súvislostiach.
Ak by sme žiakov učili takto, nepotrebujeme viac hodín, ale potrebujeme inak stráviť každú hodinu.
Problém je v efektívnosti vyučovania, nie v dĺžke vyučovania.
Každodenná skúsenosť nás učí triviálnu pravdu, že množstvo práce vôbec nezaručí kvalitu jej výsledku. Aj v škole máme podobné skúsenosti: Každý učiteľ už zažil situáciu, keď žiak argumentoval, že sa predsa dlho učil, ako je možné, že dostal zlé hodnotenie. Učitelia vedia, že sa mal učiť efektívne, a nie dlho.
Problém je aj v cieľoch vyučovania. Naše školstvo je príliš orientované na témy, a nie na ciele vyučovania. Príliš uvažujeme o tom, čo treba žiakov naučiť, a nie kvôli čomu ich to treba naučiť.
Ak niekto hovorí, že problém s čitateľskou gramotnosťou našich detí sa vyrieši väčším počtom slovenského jazyka, vôbec nepochopil, že porozumieť textu sa nenaučíme tým, že doplníme látku o ďalšie detaily gramatiky či skladby textu.
Ak niekto hovorí, že problém s matematickou gramotnosťou vyriešime tým, že necháme žiakov maturovať z matematiky, vôbec nepochopil zmysel matematiky. Logicky uvažovať sa nenaučím tým, že doplním do stredoškolského učiva integrály. Logicky uvažovať sa naučím na základnej škole, keď sa učím základy matematiky.
Volanie po väčšom počte hodín matematiky zabúda na ďalší dôležitý fakt: Logicky uvažovať ma neučí len matematika, ale aj iné predmety, ako napr. filozofia (občianska náuka), aj slovenský jazyk a literatúra, aj dejepis, aj geografia, aj fyzika... PISA síce núti žiakov logicky riešiť matematické úlohy, ale schopnosť pozrieť sa na zadanie s odstupom, schopnosť nájsť logický problém, nie je založená len na dôkladných matematických znalostiach.
Volanie po zvýšení počtu hodín preto neodráža len nepochopenie procesov učenia.
Také volanie ukazuje aj neschopnosť pochopiť vzťah medzi množstvom práce a jej efektívnosťou. Je to ako keby vo firme, ktorá vyrába nepodarky, chceli problém vyriešiť predĺžením pracovného času.
Také volanie ukazuje aj neschopnosť pochopiť zmysel vyučovania. Je to ako keby vo firme vyrábali určitý tovar, lebo sa im páči - a nevyrábali by tovar, ktorý ľudia používajú.
Jednoduché riešenie - viac hodín či ďalšie témy - nie je riešením. Riešením je (popri mnohých ďalších systémových zmenách) zmena spôsobu vyučovania.
