Snáď áno, keď sú od roku 1989 v neustálych premenách. Alebo aspoň v snahách o premenu.
Zmenila sa ich štruktúra, vznikli takmer desiatky nových fakúlt. Máme akreditačnú komisiu, ktorá celý čas a v akomkoľvek zložení prísne kontroluje vysoké školy.
Máme za sebou niekoľko novelizácií vysokoškolského zákona. Fakulty vysokých škôl získali aj znova stratili právnu subjektivitu. Školy si slobodne môžu určovať svoju štruktúru. Učitelia sa vyberajú len verejnými konkurzmi. Vysoké školy už môžu hospodáriť so svojím majetkom, ako po tom dlho volali. Verejné vysoké školy už nedostávajú od štátu kompletný rozpočet na svoju prevádzku, iba tzv. štátnu dotáciu - tá síce pokryje väčšinu výdavkov, ale aj tak je to len časť. Zvyšok musia získať samé a v zásade záleží len od nich, ako to urobia a koľko získajú. Môžu vznikať aj súkromné a cirkevné vysoké školy, dokonca i pobočky zahraničných vysokých škôl.
Proti korupcii sa bojuje tvrdo, všade, akýmikoľvek spôsobmi od ministerstva až po posledného učiteľa. Študenti, všetky termíny aj činnosti škôl sú evidovaní v elektronických databázach, aby nebolo možné nič a nikoho oklamať. Uchádzači na štúdium predstupujú pred výberovú komisiu ako jedinečné čiarové kódy EAN, aby nemohli vzniknúť bartrové dohody typu - ty mi prijmeš tohto, ja ti prijmem tamtú.
Ekonomika vysokých škôl sa eviduje cez Národnú pokladnicu.
Všetci ministri školstva vyhlasovali, že budú systematicky odstraňovať pretrvávajúce nedostatky, hlavne že zrušia nekvalitné vysoké školy, podporia kvalitu a zamedzia korupcii.
Výsledky?
Žiadnu vysokú školu doteraz nikto nezrušil, stále vznikajú nové. Mnohé fakulty, aj tie s vynikajúcimi učiteľmi, živoria a nemajú ani na nákup základnej techniky.
Akreditačný proces je taký ťažkopádny, že skôr komplikuje život školám, ako by ich viedol ku kvalite. Snáď iba pravidelné hodnotenie agentúrou ARRA sa postupne vylepšuje a niečo o kvalite škôl vypovedá.
Prezidenti Slovenskej republiky menujú stovky nových profesorov, a stále ich je nedostatok, takže vysoké školy naháňajú kohokoľvek, kto by mohol získať titul - aj podliezaním vlastných kritérií, blufovaním, prižmurovaním očí. Ak niekto splní poslednú čiaročku, ktorú mu predpisujú kritériá, okamžite sa spúšťa proces habilitácie (docenti) a inaugurácie (profesori). Snaha o vysoké prekračovanie kritérií prakticky neexistuje.
Učitelia zápasia s elektronickým systémom evidencie, ktorý im len pridáva novú a novú byrokraciu. Na mnohých školách pritom funguje graficky nemožný a na ovládanie ťažkopádny AIS (Akademicky informačný systém), ktorého tvorcovia asi nikdy nepočuli výraz „user friendly". Študenti naďalej veselo odpisujú svoje semestrálne práce od iných či sťahujú ich z internetu, aj keď sa už rozšíril antiplagiátorský systém (našťastie, diplomové už prestávajú odpisovať).
Nikto učiteľom nepredpisuje, čo a ako majú učiť, všetci sa spoliehajú, že učiteľ je odborník vo svojom odbore (prípadne sa všetci spoliehajú, že to garantuje človekom s titulom profesor alebo docent). Systém tlačí učiteľov, aby sa neustále vzdelávali, na konferenciách a v publikáciách zverejňovali výsledky svojho výskumu a získavali stále nové granty na vedecké úlohy. Na vzdelávacie aktivity a na konferencie však často chodia za vlastné peniaze a mnohé granty im pokryjú len základné potreby, napr. papier a toner do tlačiarne (ešte aj tie mizerné peniaze dostanú na fakultu dva týždne pred koncom roka, takže už kúpia čokoľvek, len aby ich stihli minúť, inak ich stratia).
Učitelia sú systematicky vystavovaní konkurencii, pretože každých päť rokov musia ísť do konkurzu na vlastné pracovné miesto. Na to miesto sa však väčšinou prihlási len jeden uchádzač - ten, ktorý na ňom dovtedy sedel - a škola je koniec koncov rada, že ho má, lebo učiť niekto musí. Komisia mu dohovorí, takže ďalších päť rokov sa síce snaží, ale nie naplno.
Vedúci katedier nemajú ako učiteľov motivovať, lebo vnútorná motivácia väčšinou vyprchala, vonkajšia - okrem pochvaly a presviedčania, či hnevu vedúceho - neexistuje. V platových predpisoch sa uvádza možnosť osobných príplatkov k platu, ktoré majú slúžiť ako motivácia. Tie však buď neexistujú vôbec, alebo majú takú smiešnu výšku, že ani nemusia byť. Pochopiteľne sa mladí učitelia na vysoké školy nehrnú.
Do vedenia fakúlt a škôl nie sú akademickými senátmi volení učitelia uvažujúci manažérsky, ale odborníci vo svojom akademickom odbore, prípadne tí, na ktorých boli schopné sa dohodnúť záujmové frakcie existujúce v akademickom senáte. Často sú to veľmi slušní a múdri ľudia - ale mnohí z nich nevedia riadiť firmu.
Školy slobodne nadväzujú medzinárodné kontakty, ale starší učitelia (= nad 35 rokov) neovládajú jazyky, takže medzinárodné často znamená - v Čechách. Ak aj ovládajú, školy pravidelne krátia dĺžky zahraničných ciest, pretože na ne nemajú peniaze.
Toto všetko samozrejme neplatí na všetky slovenské školy. Trúfam si tvrdiť, že tie, ktoré netrpia podobnými neduhmi, mali len dobrých manažérov, nie dobré - štátom vytvorené - podmienky. Tie podmienky totiž nepôsobia veľmi motivujúco.
Čo robilo od roku 1989 Ministerstvo školstva pod vedením rôznych ministrov? Vymýšľalo rôzne zmeny, pozitívne aj negatívne. Za hlavný a myslím, že trvalý výsledok jeho práce si trúfam označiť rôzne koeficienty, ktorými sa počíta výška štátnej dotácie na školu, na fakultu a na študijný program. Týmto koeficientom však nikto okrem matematicky vzdelaných ľudí nerozumie.
Pod vplyvom týchto koeficientov iba vznikajú paradoxné vyhlásenia typu: Potkan na výskum do prírodovedného laboratória je drahší ako cvičný učiteľ, ktorý má viesť budúcich učiteľov na základnej škole. Preto musí mať prírodovedný odbor vyšší koeficient ekonomickej náročnosti ako učiteľský odbor.
Ešte raz - prečo? Lebo potkan je drahší ako cvičný učiteľ. Preložené do ľudskej reči: Lebo za potkana sme ochotní zaplatiť viac, ako sme ochotní zaplatiť učiteľovi.
Ešteže sa začínajú prázdniny a dva mesiace to nikoho nebude trápiť.
