Spomína sa digitálny obsah: Pravdepodobne je to chyba, lebo digitálny obsah v učebniciach by znamenal vyučovanie o elektronike. To bude asi nezmysel, určite mal tvorca tohto materiálu na mysli digitálnu formu učebníc, prípadne spracovanie učebných materiálov v digitálnej forme. Znie to pekne, ale je to také jednoduché?
V prvom rade potrebujeme tvorcov učebníc v digitálnej podobe. Samozrejme to neznamená napísať niečo vo Worde a umiestniť na internete (hoci aj také naivné predstavy existujú). Podľa mňa digitálna učebnica je učebnica, ktorá je interaktívna a žiak môže s ňou pracovať tak, že sám vymýšľa, dopĺňa, sleduje a prepracúva, tvorí a priamo zasahuje do textov učebnice. Najlepšie to asi funguje vtedy, ak žiak sedí sám alebo s jedným-dvoma spolužiakmi pred monitorom.
Kto niekedy písal učebnicu, vie, aké je ťažké urobiť ju tak, aby nebola len teoretickým textom, za ktorým nasledujú úlohy pre žiakov. Vie, aké je ťažké urobiť učebnicu tak, aby celá podnecovala a motivovala k samostatnej práci žiakov. Kto sa už snažil o elektronickú verziu hoci aj papierovej učebnice, tuší, aké ťažké bude urobiť ju - v spolupráci s programátorom(!) - skutočne elektronicky interaktívnou.
Kde sú takí tvorcovia učebníc, keď nemáme ani dostatok tvorcov papierových učebníc?
Okrem toho, vieme, koľko učebníc je v našich základných a stredných školách? Stovky. Pre nezainteresovaných - sú to státisíce výtlačkov stoviek jednotlivých učebníc. Koľko digitálnych učebníc sme v tomto štáte schopní spracovať povedzme za rok? Nemáme náhodou veľké oči?
Dobre, učebnica vznikne. Potom však potrebujeme učiteľov, ktorí vedia s podobným materiálom pracovať. Ale pracovať nielen tak, že premietnu film či animáciu a žiaci v následnom teste na niečo odpovedajú, prípadne dopĺňajú. Ani nie pracovať tak, že žiaci na internete niečo vyhľadajú.
Aj to sú vhodné metódy - avšak len čiastkové. Pracovať s digitálnou učebnicou znamená pracovať tak, že každý žiak je celý čas aktívne zaangažovaný.
Metódy a techniky vyučovania sa tu menia - vyučovanie, v ktorom sú žiaci aktívni, je úplne iné, ako vyučovanie, pri ktorom len učiteľ vysvetľuje. Učitelia sa síce učia aktivizovať žiakov aj s papierovými učebnicami, ale digitálna učebnica prináša nové situácie.
V koľkých študijných programoch pripravujú vysoké školy svojich študentov na prácu s digitálnymi materiálmi? Ktorí učitelia z praxe sú na také niečo pripravení?
Nájdu sa, ale nepredpokladám, že sú ich masy.
Dobre, povedzme, že učitelia vedia s digitálnymi učebnicami pracovať.
Potom však školy potrebujú techniku na ich využívanie. Nestačí jedna-dve počítačové miestnosti na škole, hoci tie už zväčša existujú. Nestačí jeden učiteľov notebook v triede, hoci aj to je už dosť častý jav. Nestačia tri-štyri interaktívne tabule na škole, hoci aj tie už možno nájsť.
Prečo nestačia? Lebo ak presadzujeme digitálne učebnice pre základné a stredné školstvo, mali by sme ich presadzovať plošne, a to hlavne v základnom (= povinnom) školstve.
Plošne, to znamená do všetkých škôl a do všetkých tried.
Ak má menšia základná škola v každom ročníku dve triedy, má osemnásť tried. V každej povedzme 25 detí, čo je 450 detí. Počítače pre 450 detí a interaktívne tabule pre 18 tried! Tisíce škôl na Slovensku...
Nepomôže poznanie, že mnohé školy sú toho schopné, ani poznanie, že väčšina škôl je toho schopná. Musia toho byť schopné všetky, až vtedy bude mať podobná snaha skutočné oprávnenie. Ak je totiž základná školská dochádzka povinná, je štát povinný zabezpečiť rovnaké základné podmienky pre všetky deti.
Povedzme, že sa uspokojíme s jedným notebookom v triede (povedzme v každej triede) a deti budú vnímať digitálne spracovaný obsah len na interaktívnej tabuli. Ako zásadne by sa táto situácia odlišovala od situácie, keby v triede mali jednu papierovú učebnicu (dobre - bola by vynikajúca a motivovala by k samostatnej práci), a tú by si navzájom ukazovali? Absurdné, však?
Pri interaktívnej tabuli by sa však ušetril čas, lebo by to všetky deti videli naraz. Viem, teraz som interaktívnu tabuľu zosmiešnil.
V ideálnom prípade by mali deti pracovať s takouto učebnicou aj doma. Je to však len ideálna koncovka, radšej na ňu teraz zabudnime, pretože vybavenosť počítačmi je síce v slovenských domácnostiach relatívne vysoká, ale... Opäť narážame na to slovo „povinná školská dochádzka". Ak povinná, tak všetkým deťom treba zabezpečiť prístup k učebniciam - buď tak, že ich všetky majú v škole, alebo tak, že ich všetky majú doma...
Čo z toho je reálne?
Ak nemáme na to, aby sme to všetko presadzovali plošne, otvorme úplne trh s učebnicami, nedržme peniaze na ministerstve, ale dajme ich školám. Nechajme na školách, nech si zadovážia to, na čo majú podmienky a schopnosti.
Ale potom musíme rátať s tým, že budeme mať rýchlejšie napredujúce deti a pomalšie napredujúce deti.
Tieto súvislosti komplikujú, zásadne komplikujú zavádzanie digitálnych učebníc. Neznamená to však, že sa máme podobnej idey vzdať. Len ju urobme reálnou.
Ako?
Nie je možné systematicky vyhľadávať a pripravovať tvorcov digitálnych učebníc, napr. podpornými grantmi, stážami v zahraničí, študijným voľnom?
Nie je možné experimentovať s digitálnymi učebnicami vo vybraných triedach naprieč celým spektrom regiónov, celým spektrom sociálnych vrstiev, celým spektrom vybavenia škôl, aby sme vedeli, čo taká učebnica v škola narobí?
Nie je možné systematicky podporovať učiteľov, aby sa pripravovali na využívanie digitálnych učebníc, napr. podporou takýchto predmetov na vysokých školách, kurzami cez metodicko-pedagogické centrá?
Nie je možné technologicky - softvérovo - systematicky vybavovať školy tak, aby boli pripravené na digitálne učebnice?
Ak nebudeme systematicky vytvárať podporný systém pre tvorbu a využívanie digitálnych učebníc, zopakujeme chyby z minulosti - narýchlo zavedieme niečo, na čo nebude školská realita pripravená.
A to ešte nehovorím o eLearningu. Ako človek, ktorý s ním aktívne pracuje, viem, čo všetko sa musí zmeniť, aby sme mohli vyučovať touto formou - štruktúra vzdelávacieho obsahu, forma vyučovania, komunikácia so žiakmi, informačné zručnosti učiteľa aj žiakov, technologická podpora, organizácia vyučovania a pod.
Širšie nasadenie eLearningu v našom základnom a strednom školstve dnes považujem za utópiu.
Dobrý, vynikajúci učiteľ skutočne privedie svoje deti k niečomu aj s pomocou kriedy a tabule. Európa a Slovensko sú však už dnes ďalej, preto treba predstavy o zavádzaní digitálnych učebníc len podporovať. Ale reálne.
