Jedenásť chlapov uspelo v tom, ako dostať koženú guľu do obdĺžnika na jednej strane trávnika, pričom sa iných jedenásť chlapov úporne snažilo v tom zabrániť. Tí naši uspeli síce s absolútne odretými ušami, ale budú sa snažiť o to isté spolu s najúspešnejšími z iných krajín Európy.
A to je dôvod na veľké oslavy na celom Slovensku. To je hlavná správa vo všetkých médiách.
Slovenská republika opäť vyrástla. Získala na hodnote. Už nie je malým zastrčeným štátikom kdesi na východe Európy. Patrí medzi najlepších. Je sebavedomá a bude s celou dušou zápasiť, aby uspela aj medzi najlepšími.
Pretože sa podarilo tú guľu dostať do obdĺžnika na druhej strane trávnika, mám byť hrdý na Slovensku republiku. Akoby futbal nebol len hrou podobnou tej, keď sa deti snažia dostať malé guľky do jamky. Bol aj občan Ríma pred 2000 rokmi hrdý na svoje Rímske cisárstvo, keď gladiátor v Koloseu zdolal leva? (– Lenže v tom Koloseu išlo o život.)
Ak redaktor silného média označí snahu týchto jedenástich chlapov za geniálnu, je to asi snaha upútať silnými slovami pozornosť na vlastné médium. Ale ak o geniálnom výkone futbalistov hovorí slovenský umelec z významnej kultúrnej inštitúcie, a ten asi niečo vie o genialite, zrejme sa čosi poplietlo v názoroch slovenskej spoločnosti. Ak tisíce ľudí privádza tento úspech k šialenstvu, asi sa niečo poplietlo v hodnotách, ktoré vyznáva táto spoločnosť.
Je fakt, že tí chlapi museli veľa trénovať, takže tú koženú guľu tam nedopravili bez námahy. Podarilo sa im to dokonca opakovane, takže sú skutočne šikovní. Treba im poďakovať a adekvátne (zdôrazňujem – adekvátne) ich odmeniť.
Ale nedá mi neporovnávať tú ich detskú jamku (teda ten obdĺžnik na kraji trávnika) s kolabujúcim zdravotníctvom, so školstvom, ktoré prežíva len zo zotrvačnosti, s nekonečne nedokončenými diaľnicami, s nezvládnutými službami, s paušálnym odmietaním všetkého neznámeho ľuďmi v mojej krajine...
Porovnávanie je nástojčivejšie, ak viem, že ten futbalový úspech je len kamienkom v mozaike veľkého biznisu.
Ak som rád, že som občanom Slovenskej republiky, tak nie kvôli tej koženej guli. Moja hrdosť sa zakladá na čomsi úplne inom:
Som rád, že sme sa vyškriabali z biedy raných deväťdesiatych rokov. Som rád, že ak v Európe cestujem, nevnímajú ma ako príživníka, ale ako rovnocenného partnera. Som rád, že dorábame rovnako chutné vína ako Francúzi či Taliani. Som rád, že autá zo Slovenska sú kvalitne vyrobené. Som rád, že poznám mladého Slováka, ktorý svoje PhD. získal v Austrálii. Som rád, že skupina nórskych učiteľov chce spolupracovať s mojou fakultou. Som rád, keď vidím ďalšie vkusne obnovené námestie nejakej dedinky. Som rád, že naši vedci pracujú v CERN-e. Som rád, že naše počítačové programy prerazili do sveta. Som rád, že na našich Džezových dňoch sa stretáva svetová špička.
Ale ak stojí hrdosť občanov tejto republiky na tom, že niekto dopraví koženú guľu na presné miesto na okraji trávnika, má tá hrdosť veľmi vratké základy.
