Podobné otázky si treba klásť opakovane, ale opätovne je aktuálna po štvrťročnom zatvorení našich škôl.
V demokratickej spoločnosti má samozrejme každý právo na svoj názor, ak jeho šírením a presadzovaním neporušuje zákon. Situácia sa skomplikuje, ak uvedený názor počujeme od učiteľa občianskej náuky, teda predmetu, ktorý by mal podporovať výchovu demokraticky mysliacich a konajúcich občanov Slovenskej republiky.
Situácia sa skomplikuje aj vtedy, ak si predstavíme učiteľa dejepisu, ktorý si myslí, že komunizmus bol spravodlivou spoločnosťou. Alebo učiteľa základnej školy, ktorý o svojich žiakoch hovorí ako o „špinavých Cigáňoch“. Alebo učiteľa slovenčiny, ktorý si myslí, že maďarčina je barbarský jazyk.
To nie sú vymyslené prípady, ale konkrétni učitelia a učiteľky, ktorých môžeme na Slovensku stretnúť.
Majú na svoje názory právo. Podľa našich zákonov majú aj právo byť učiteľmi, ak svoje názory žiakom nevnucujú, ani ich verejne nepropagujú. Ale pri stretnutiach s nimi sa natíska otázka o hodnotovom vybavení každého učiteľa a o cieľoch školy.
Učiteľ nie je v triede len na to, aby sprostredkoval poznatky a informácie. Bez ohľadu na úmysly je jeho vplyv oveľa hlbší. Vychováva, či chce alebo nechce. Osobnosť učiteľa, správanie, reakcie na neobvyklé situácie, spôsoby riešenia konfliktov, rešpektovanie či nerešpektovanie svojich žiakov, vzťah h svojmu predmetu, k svojmu povolaniu, k svojej škole, rozhľad či úzke zameranie na seba a na svoj predmet – to všetko a mnoho ďalších charakteristík učiteľa vychováva žiakov oveľa viac a pôsobí na nich oveľa hlbšie, ako explicitne vyslovované názory.
A tu sa začínajú pochybnosti. Učiteľ možno nepropaguje pred svojimi žiakmi myšlienky fašistickej strany. Ale nie sú tie názory prítomné hlbšie v jeho správaní?
Je to problém hodnotového nastavenia učiteľa. Ak ide o učiteľa občianskej náuky, patrí k jeho hodnotovej orientácií úcta k demokratickým princípom spoločnosti a odmietanie fašizmu v akejkoľvek podobe. K hodnotovej orientácii učiteľa rómskych detí patrí rešpekt voči odlišnému životnému štýlu. Učiteľ slovenčiny by si asi mal vážiť iné jazyky. Učiteľ dejepisu by mal akceptovať, čo hovoria historické dokumenty.
Čo teda robiť v situácii, keď učiteľ občianskej náuky vyslovuje rasistické názory? Čo robiť, ak učiteľ nazýva rómske deti špinavými Cigáňmi? Čo robiť, ak učiteľ slovenčiny povie, že maďarčina je jazykom barbarov? Čo robiť, ak učiteľ dejepisu vyzdvihuje komunizmus?
Myslím, že nemajú čo hľadať v škole. Taký učiteľ občianskej náuky nevychová zo svojich žiakov demokraticky uvažujúcich a konajúcich ľudí. Taký učiteľ nemá čo učiť malé deti, lebo si neváži odlišných ľudí. Taký slovenčinár nemá čo vyučovať slovenský jazyk, lebo vyvyšuje svoj jazyk nad iné. Taký dejepisár nemá čo vyučovať dejepis, lebo spochybňuje historické fakty.
Možno zvládajú techniky na sprostredkovanie poznania, ale problematické bude ich výchovné pôsobenie.
Môžeme aj musíme rešpektovať hodnoty učiteľov, ak svojím správaním neporušujú platné zákony. Ale nemôže byť učiteľom ten človek, ktoré hodnoty sú v rozpore s výchovnými cieľmi školstva v demokratickej spoločnosti a v rozpore s jeho vyučovaným predmetom. Ak sú v rozpore so základnými princípmi, na ktorých stojí táto spoločnosť. Príklady, ktoré som uviedol, sú v rozpore s princípmi rovnosti ľudí, s princípmi ľudských práv, s úctou k človeku. Učiteľ môže a má so žiakmi diskutovať o hodnotách, môže niekedy z didaktických dôvodov aj spochybňovať niektoré samozrejme prítomné hodnoty – ale nikdy by nemal porušiť základné hodnoty humanity a vedy, na ktorých stojí naša spoločnosť.
A prečo sú tieto otázky aktuálne?
Trápenie nášho školstva počas zavretých škôl nám ukázalo, že pre učiteľov nie je zásadným problémom, aby sa vyznali vo svojich predmetoch. To zvládali bez problémov. Veľké tápanie sa ukázalo – aj ukazuje počas tých pár dní otvorených škôl – v otázkach, k čomu má škola deti vychovávať. Aké hodnoty im vštepuje? Čo je dôležitejšie: poznatky, informácie, vedomosti, školské predmety, či rozvoj spolupráce, kritický ponor do situácie, tvorivosť, samostatnosť, úcta k človeku? Informatika a angličtina alebo rozvoj schopnosti riešiť problémy a spolupracovať pri nich?
Aj po návrate detí do škôl vznikali otázky, či „dobiehať zameškané učivo“, alebo prehlbovať zážitky a skúsenosti z troch mesiacov doma. Zjednodušene povedané: Majú učitelia viac učiť, alebo viac vychovávať? - Alternatíva, ktorá ani nie je alternatívou, lebo jedno ide s druhým, ale túto otázku si klásť treba kvôli prioritám, ktoré si škola stanoví.
Dokončujú sa úpravy Štátneho vzdelávacieho programu, aby reagoval na krízovú situáciu. Tvorcom úprav bolo určite od začiatku jasné, že to nemôže byť len „redukcia učiva“, čiže vyškrtanie spomedzi tém, ktoré majú učitelia „odučiť“. – Dúfajme preto, že tvorcovia týchto úprav venovali dostatočný čas hlbokým diskusiám o zásadnom smerovaní nášho školstva, o fungovaní učiteľa, o základných cieľoch školskej výchovy.
