Citované slová ministra školstva Jurala Draxlera odzneli v televíznych správach 7. septembra. Plánuje upraviť legislatívu tak, aby sa povedzme do roka zmeny už mohli udiať.
Naivnosť či zavádzanie verejnosti?
Dnes je prax študentov učiteľstva minimálna, zle organizovaná, absolútne nedostatočná na to, aby si študent rozvinul zručnosti na zvládanie reálnych situácií v triedach. V podstate len väčšina zo študentov zistí, že je to ťažké. A mnohí práve po prvom vstupe do triedy povedia, že po absolvovaní vysokej školy nikdy učiť nepôjdu.
Pre neznalých problematiky: Prax na štúdiu učiteľstva má na rôznych fakultách rôzne podoby, ale v zásade sú to tri fázy:
Najprv študent nazrie na pár hodín do triedy, ako to tam vyzerá a funguje.
Potom sedí na hodinách predmetu, na ktorého vyučovanie sa pripravuje, a mal by s učiteľom toho predmetu rozoberať hodiny. (Že na to rozoberanie často nie je čas, je iná kapitola.)
Na záver sám študent učí deti na základnej alebo strednej škole, a potom by mal s učiteľom predmetu rozoberať svoje vlastné hodiny. (Že sa ani toto rozoberanie často nedeje, je tiež iná kapitola.)
Bežne sa stáva, že študent učiteľstva je v triede (počas piatich rokov svojho pobytu na fakulte) reálne prítomný 10-20 hodín, z čoho odučí možno 5-10 hodín(?). Niekedy trochu viac, niekedy oveľa menej.
Na to, aby skutočne spoznal situácie v triede a spôsoby, ako funguje škola, by mal byť prítomný v škole počas celého školského roka: Aby si zažil prípravu školského roka, počiatočné zmätky s rozvrhom, služby na chodbe počas prestávok, chaos a krik v jedálni, problémy na stretnutiach s rodičmi, množstvo administratívy, prípravy na neustále nové a nové hodiny, opravovanie písomiek popoludní a po večeroch, nemotivovaných žiakov, agresívnych žiakov, dotieravých žiakov, podlizujúcich sa žiakov, talentovaných žiakov, vďačných žiakov, ukradnuté desiate, vychvaľovanie sa novým mobilom, bitky na školskom dvore, vynikajúce výkony žiakov v rôznych olympiádach, zodpovednosť za žiakov pri presune v hromadnej doprave...
Študent učiteľskej fakulty zažije len minimum z toho všetkého, možno povedať, že takmer nič. Lebo reálne si iba dôkladne pripraví jednu-dve-tri hodiny, ktoré odučí za prítomnosti učiteľa (teda deti sú viac-menej disciplinované), a potom možno svoju prácu rozoberie s učiteľom. Sú to v podstate laboratórne podmienky, niečo ako experiment s učením. Ale nie je to realita našich škôl.
Je to dávno známa situácia, o ktorej teraz začína ministerstvo hovoriť nahlas. Minister sa chystá pripraviť zmenu legislatívy, aby sa študent učiteľstva „už v 1. ročníku...“ a možno o rok to tu už bude.
Lenže je to nielen nezmyselné, ale to ani dnes nie je možné.
V prvom ročníku štúdia na fakulte totiž študent vôbec nie je schopný vyhodnotiť situácie v triede. Len sa postupne obzerá okolo seba, často má problémy so sebou samým a s povahou vysokoškolského štúdia.
Na to, aby vnímal a chápal, čo sa v triede deje, musí mať pedagogickú, psychologickú didaktickú prípravu, teda niekoľko rokov štúdia. Ak ho minister od začiatku štúdia na fakulte pošle do základnej či strednej školy, bude to stratený čas.
Ak by chcel minister reálne zmeniť prax študentov učiteľstva, musel by pripraviť legislatívu tak, aby boli minimálne jeden semester (=3-4 mesiace) neustále na základnej alebo strednej škole a systematicky by pracovali s učiteľom tejto školy plus s pedagógom z vysokej školy.
Zmeny však dnes ani nie sú možné.
Ak by ministerstvo hneď zajtra zmenilo zákon, ktorý by vysoké školy tlačil do podobných zmien, tie sa neprejavia skôr ako o niekoľko rokov.
V lete 2015 sa skončila komplexná akreditácia vysokých škôl, ktorá sa pripravovala od 2013. Prebieha raz za 6 rokov. Školy v nej dostávajú právo pripravovať študentov v určitých odboroch aj na základe študijného plánu, teda aj na základe rozpisu predmetov a počtu hodín počas štúdia. – V takom pláne je určené aj to, koľko praxe na škole a kedy musí študent absolvovať.
Ak dnes vysoké školy otvárajú študijné programy podľa tejto akreditácie, tieto programy budú väčšinou prebiehať až do rokov 2018-2020, podľa stupňa štúdia.
Zmeniť študijný plán znamená zmeniť akreditáciu. Vysoká škola samozrejme môže požiadať o novú akreditáciu, ale žiadna to neurobí, ak už raz má viac-menej istotu na 5-6 rokov.
Prípadný nový ministrov zákon môže priebežne ovplyvňovať situáciu v ojedinelých novo vznikajúcich študijných programoch – alebo masovo až po roku 2020.
Ak chce teda minister školstva reálne ovplyvniť prax študentov učiteľstva, mal by sa obzerať po iných cestách. Napríklad umožniť zmeny študijných plánov aj v akreditačnom medziobdobí. Alebo zmeniť celý princíp akreditácie a dať školám oveľa väčšiu voľnosť v organizácii štúdia, ale zároveň sprísniť kontrolu ich skutočných výstupov (= absolventov). Alebo radikálne zákonom(?) zmeniť učiteľské štúdium povedzme na dva až tri roky pedagogicko-psychologického a kultúrno-spoločenského základu, dva roky štúdia vyučovaného predmetu a pol roka až rok pedagogickej praxe na školách. Nápadov aj možností, úspešných aj neúspešných modelov je dosť, stačí sa pozrieť za hranice.
Ministrovým názorom, že treba povedzme aj administratívne obmedziť počty študentov prijímaných na učiteľské fakulty, sa ani netreba zaoberať. Jediným efektom takého opatrenia bude, že do škôl pôjde učiť ešte menej absolventov. Obmedzenie počtov by pomohlo len vtedy, ak by sa ministerstvo vrátilo k systému „umiestenok“, teda k presnému určovaniu povinností, do ktorej školy musí ktorý absolvent učiteľskej fakulty nastúpiť. Ale také niečo by ministrovi politicky určite neprešlo.
Minister možno začal tušiť, že je niečo zlé v príprave učiteľov v tejto krajine. Zatiaľ však ukazuje dosť bezzubú snahu o riešenie.
Je to prejav faktu, že minister nevie, ako fungujú vysoké školy? Alebo je to „delostrelecká príprava“ na iné projekty ministerstva školstva, o ktorých tušia iba zainteresovaní?
