Existujú úvahy, ako sa to odrazí na kvalite vzdelania v najbližších rokoch a v budúcnosti i na príjmoch a sociálnom statuse dnešných žiakov. Ešte veľa výskumov na túto tému bude treba urobiť, ale v týchto výskumoch sa sledujú iba priame dôsledky diaľkového (alebo žiadneho) vzdelávania.
Nevšímame si nepriame dôsledky, ktoré budú dlhodobé a možno aj hlbšie.
Pre deti – pre tie najmenšie aj pre stredoškolákov – je škola hlavným verejným priestorom v ich živote. Popri rodinnom prostredí je verejným prostredím iba školský svet.
Školské prostredie sa zásadne odlišuje od skupiny kamarátov na ulici.
Skupina kamarátov je voľným a dobrovoľným združením detí, ktoré si rozumejú a v podstate si samostatne stanovujú pravidlá spolužitia. V škole sú však v skupine detí nedobrovoľne a spolu s mnohými deťmi, ktorým nerozumejú, ktoré sú nepríjemné, navzájom sa nemajú rady, prípadne sú si ľahostajné. Nad nimi zasa vládne učiteľský zbor stanovujúci pravidlá spolunažívania a správania spravidla bez toho, aby do toho mohli deti hovoriť.
Nie je to čakanie a príprava na život. Je to skutočný život detí, v ktorom sa učia, ako rešpektovať pravidlá (iné ako rodinné či priateľské), ako spolunažívať s druhými ľuďmi, s ktorými niekedy nechcú ani komunikovať. Učia sa tam, ako sa pohybovať vo verejnom priestore (doslova – pohybovať sa v školských priestoroch, aj obrazne – ako žiť v širšej komunite), ako nenarušiť skupinu, aký môže byť tlak skupiny na jednotlivca. Učia sa, že človek musí pracovať aj vtedy, keď sa mu vôbec nechce a pracovať aj na veciach, ktoré nemá rád.
Vyučovanie online je len vyučovaním, nie je ani zďaleka komplexnou výchovou. Deti sedia a pracujú 40 minút pred počítačom a potom sa na prestávku vrátia do rodinného prostredia, nezostanú vo svete verejnosti. Je to len krátky odchod z rodiny do simulácie verejného života, nie je to skutočný život vo verejnosti, v kolektíve.
To isté platí pre deti na konci základnej a na strednej škole. Tam síce rovesnícke skupiny majú už väčší význam (hoci ani tie teraz nefungujú), ale škola stále zostáva priestorom nanucovaným „zvonku“, väčšinou nie z vnútornej potreby. V škole získavajú žiaci úplne inú spätnú väzbu od svojho okolia ako doma či v partii. Objektívnejšiu, komplexnejšiu, dlhodobú, veľmi pestrú.
Ich hodnoty, záujmy, postoje, názory sa konfrontujú s komplexným svetom a často vôbec nedostávajú to pozitívne potvrdenie ako v rovesníckej skupine. Neustále sa učia, že ich osobný svet je len jedným z mnohých svetov.
V škole (nie v partii) stretávajú nových ľudí, tam získavajú nové možnosti pre svoje lásky, pre svoje nepriateľstvá, pre spoznávanie fungovania sveta, pre svoju pubertálnu a adolescentnú vzburu. Tam sa učia prvým občianskym zručnostiam, tam zisťujú, čo je to právo (systém vonkajších pravidiel), čo je to politika (vyjednávania, kompromisy, moc), čo je to zodpovednosť voči kolektívu a ďalšie.
Vysoké školy nie sú v tomto odlišné. Študenti sú síce dospelí ľudia, ale vysokoškolské vzdelávanie sa zasa nezaobíde bez každodennej výmeny názorov, informácií, diskusií, materiálov, bez neformálnych diskusií krížom cez rôzne odbory štúdia večer na internáte, v knižnici, na chodbe školy či „na pive“. Kto vie, ako bude vyzerať zvyšok štúdia študentov, ktorí sa od prvého ročníka vysokej školy nemohli zúčastňovať takýchto stretnutí a nemohli získavať návyky na každodenné prehlbovanie a komunitné spracovanie toho, čo sa dialo v triedach. To totiž závažným spôsobom ovplyvňuje kvalitu vysokoškolského vzdelania.
Ak váhame s návratom detí do škôl, nepoškodzujeme len ich vzdelanie. Upierame im veľa podnetov pre rozvoj sociálnych zručností, ktoré si človek osvojuje v každom veku iné a inak. Vo veku žiaka základnej či strednej školy je každý rok veľkým osobnostným skokom. Kde berieme istotu, že sa ešte niekedy plnohodnotne nahradí? V živote študenta vysokej školy sa hĺbka vzdelania každým zanedbaným semestrom podstatne ochudobňuje.
Niekedy je asi skutočne nevyhnutné zavrieť školy. Ale ako vidíme v iných európskych krajinách, otváranie škôl môže byť aj prioritou štátu. Ťažko nájdeme predstaviteľov vlády, ktorí by sa tak ako náš pán premiér s miernou iróniou vyjadrovali, že „deti môžu len snívať, kedy pôjdu do školy“.
Nemali by sme ľahkovážne predpokladať, že deti si vlastne to vzdelanie niekedy doplnia. Doplnia si informácie a poznatky, ale už nikdy v istom veku nezažijú to, čo by zažiť mali. Mali by sme veľmi vážne brať situáciu, že deti týždne a týždne nezažívajú ten komplexný a verejný svet, ktorý im reprezentuje škola - lebo sú ochudobnené o časť svojej socializácie.
