Môžeme sa dlho baviť o detailoch nového spôsobu financovania, o tom, ako sa určí počet veriacich, čo to urobí s malými cirkvami, ako si budú náboženské spoločnosti rozdeľovať tento príspevok vnútri svojich organizácií... Viacero detailov návrhu tejto novely je zvláštnych, možno až nezmyselných.
Pri podobných diskusiách sa však zahmlieva základný fakt – moderná Slovenská republika bude naďalej financovať činnosť náboženských spolkov.
Má také niečo zmysel v súčasnom svete?
Ak sa pozrieme do iných krajín, určite áno, Slovensko nebude výnimkou. Porovnanie však nie je jediným uhlom pohľadu, na vec sa dá (a v modernom svete treba) pozrieť úplne inak.
Ak má štát niečo financovať (a s takými veľkými nákladmi), mal by mať zásadný záujem na zachovaní a rozvíjaní tejto aktivity. Čo teda prináša štátu činnosť cirkví a náboženských spoločností, ak má taký veľký záujem na ich finančnom podporovaní?
Cirkvi a náboženské spoločnosti sú združenia občanov, ktorí veria v rôzne nadprirodzené bytosti. Pociťujú úľavu od svojich ťažkostí, ak takú bytosť prosia o odpustenie, ak ju oslavujú, ak sa presviedčajú, že im táto bytosť pomôže.
Modlia sa a veria, že sa niečo zmení. Oslavujú nadprirodzenú bytosť, robia rôzne magické úkony a predpokladajú, že ich ona počuje. Spoločne sa presviedčajú o pravdivosti a účelnosti týchto činností.
Zmení prosba k nadprirodzenej bytosti reálne život človeka?
Čo môže reálne zmeniť náš život? Veda či nadprirodzená bytosť? Politická alebo verejná aktivita či nadprirodzená bytosť? Vlastná angažovanosť vo svojom okolí či nadprirodzená bytosť? Samostatný, aktívny a zodpovedný prístup k svojim problémom či prosba k nadprirodzenej bytosti? Osobné hľadanie, ako riešiť svoje problémy, či prosba k nadprirodzenej bytosti? Spoločná aktivita ľudí či ich spoločná prosba k nadprirodzenej bytosti?
Akých ľudí potrebuje štát? Občanov, ktorí prosia niekoho silnejšieho o pomoc, alebo občanov, ktorí sa sami aktívne púšťajú do premeny svojho sveta a života? Kedy ľudia reálne menia tento svet, kedy reálne pomáhajú tomuto štátu rásť? Kedy reálne riešia problémy – keď sú aktívni vo svojom svete, alebo keď prosia nadprirodzenú bytosť o pomoc?
Štát svojimi príspevkami na život náboženských spoločností vlastne prispieva k tomu, aby sa ľudia namiesto osobnej aktívnej a zodpovednej činnosti utiekali k bytostiam, ktorých existencia je pochybná, lebo sa nikdy nikomu neozvali ani neukázali. (Rôzne, hoci aj hlboké, osobné zážitky a exaktne nepotvrdené zázraky nie sú dôkazmi.)
Moderný sekulárny štát samozrejme nemôže brániť náboženským spoločnostiam vykonávať ich činnosť. Naopak, mal by vytvárať podmienky, aby sa jej mohli slobodne venovať.
A s rovnakou samozrejmosťou by mal štát vždy prispievať na udržiavanie pamiatok spravovaných cirkvami, pretože tieto budovy, rukopisy a ďalšie artefakty sú súčasťou kultúrnej histórie regiónu.
Štát by mal určite cielene prispievať aj na kultúrne a sociálne aktivity cirkví. Tieto činností cirkvi často reálne pomáhajú kvalite života občanov tohto štátu.
To však neznamená, že by mali na ne cirkvi dostávať peniaze od štátu automaticky.
Pre svoje kultúrne, vedecké a sociálne aktivity by sa mali rovnako uchádzať o finančné príspevky, ak to robia iné inštitúcie, teda ako to robia vedecké a kultúrne inštitúcie či mimovládne organizácie. Pre slobodný rozvoj činností náboženských spoločností musia mať možnosť v slobodnej súťaži sa uchádzať o finančný príspevok od štátu.
Aké sú však dôvody, aby štát podporoval okrem sociálnych, vedeckých a kultúrnych činností cirkvi aj šírenie náboženskej viery? – Lebo to robí tým, že prispieva bez rozdielu na všetky činnosti náboženských spoločností. A ešte sa podľa návrhu novelizovaného zákona fakticky vzdáva kontroly, na čo tieto peniaze cirkvi použijú.
Nech tento zákon dopadne ako chce, v predvolebnej atmosfére Slovenska to bude určite výhodné pre cirkvi, zrejme hlavne pre tú najväčšiu, lebo tá má najväčšiu politickú silu a politici majú z nej strach.
Ale nech to už dopadne ako chce, vždy to bude len pokračovanie nezmyslu, že štát prispieva aj na také činnosti náboženských spoločností, ktoré pre rozvoj štátu nič neprinášajú.
