Mohlo by sa zdať, že všetci občania tejto republiky chcú byť špičkovo vzdelaní: Veď ženieme naše deti do učenia (nechaj ten facebook a choď sa učiť!), ženieme ich za vynikajúcimi výsledkami v škole (musíš mať na maturite dobré známky!), ženieme ich na vysoké školy (vyber si takú školu, kam sa určite dostaneš!).
Asi preto väčšina detí zo základných škôl pokračuje na gymnáziách, asi preto vzniklo toľko vysokých škôl a za posledných dvadsať rokov sa zdvojnásobil počet vysokoškolsky vzdelaných ľudí.
Aj podľa frekvencie školských tém v našich médiách je vzdelanie prioritou tejto spoločnosti.
A predsa si myslím, že si v tejto krajine vzdelanie nevážime.
Rodičia neženú deti do učenia preto, aby boli vzdelané, ale preto, aby mali dobré známky. Často ich síce presviedčame, že sa neučia pre známky, ale „pre seba". Deti však určite cítia falošnosť takýchto vyhlásení - aj tak nás na rodičovských združeniach najviac zaujímajú známky našich detí, najmä pred koncom školského roka a najviac pred maturitou.
Na stredné školy neposielame deti preto, aby získali nejaké zručnosti, ani preto, aby získali všeobecné vzdelanie. Posielame ich tam preto, „aby v budúcnosti nekopali kanály", čiže aby nepracovali manuálne, ale sedeli v teplých kanceláriách.
Na vysoké školy sa stredoškoláci nehlásia preto, aby si rozšírili obzor, ale aby „urobili školu" a získali titul (magisterský, inžiniersky či iný). Medzi sebou sa nebavia o zručnostiach a schopnostiach, ktoré si počas štúdia rozvinú, ale o predmetoch, o skúškach, o kreditoch. Neprahnú po poznatkoch, ale po čo najľahšom skončení školy. Neštudujú, nerozvíjajú sa, ale „chodia na výšku".
Na doktorandské štúdium sa nehlásia preto, aby rozvíjali poznanie, ale buď preto, že nemajú iné zamestnanie, alebo chcú titul.
Všetci sme školou prešli a máme pocit, že jej rozumieme. Preto nám médiá ukazujú, že každý môže hovoriť do toho, ako škola funguje, že každý vie, čo znamená vzdelávanie - že to vie aj ten najmenej vzdelaný, lebo aj on chodil do školy.
Médiá prezentujú rozprávky o ľuďoch ako Steve Jobs a rozširujú mýty, že boli úspešní preto, lebo opustili školu. Vraj budeme úspešní aj bez školy, dokonca napriek škole. Presviedčajú nás, že cieľom nie je vzdelanie, ale sláva, moc a bohatstvo, a tie sa dajú dosiahnuť aj bez školského trápenia sa s poznaním a s kultúrou.
Slovenské celebrity sa chvália tým, ako v škole niečo nevedeli či nezvládli, predháňajú sa v tom, kto z nich mal v škole horšie známky, kto z nich nerozumie matematike, kto si nepamätá ani jeden dátum z dejepisu a kto menej číta. Znevažujú v očiach verejnosti akékoľvek - aj zlé - vzdelanie.
Nevystatujú sa tým, čo majú v hlave, ale tým, čo si môžu dovoliť. Sú slávni a bohatí, a k tomu im vraj vzdelanie vôbec nepomohlo.
Desaťročia neustále reformujeme školu, školstvo, osnovy, programy, vydávame nové učebnice. Ale len zriedka vážne uvažujeme o tom, ako sa deti/žiaci skutočne rozvíjajú. Dôležité pre nás nie je ich vzdelanie, ale to, čo my (dospelí tvorcovia školy) považujeme za dôležité.
Všetci rodičia sa pozerajú na ošarpané steny našich škôl a miestami zúfalé ne-vybavenie škôl, ale v podstate im je to jedno, pretože dnes sú pre rodičov dôležité iba dve veci: Aby ich dieťa vedelo cudzí jazyk a aby malo dobré známky. Prostredie a priebeh vzdelávania už pomaly nezaujíma nikoho.
O financovaní školstva je zbytočné sa rozširovať, takže veľmi stručne: Všetci o tom hovoria, lebo to znie populárne a získava to poslucháčov, ale nikto z tých, čo tento štát riadili a riadia, sa nezaslúžil o zlepšenie stavu.
V podstate máme predstavu, že peniaze do školstva sú neefektívne vynaloženými prostriedkami. Veď školy nevytvárajú novú hodnotu, iba spotrebúvajú to, čo vytvorili iní. (A ešte k tomu aj dva mesiace nič nerobia.)
Nie je dôležité, aby sme mali vzdelaný národ.
Dôležitý je výkon, výsledok, postup, titul, úspech.
Neuvažujeme o formovaní širokého rozhľadu detí, o rozvoji ich schopností flexibilne riešiť problémy. Uvažujeme len o tom, čo „sa naučili".
Necítime potrebu orientovať ich v súčasnom svete, ale cítime potrebu napchať ich množstvom informácií.
Potrebujeme ich cez deň odložiť do školy, aby s nimi neboli iné starosti.
Neuvažujeme, ako to všetko naše deti vnímajú. Nerozmýšľame, pre aký svet ich pripravujeme, nehľadáme nové cesty vzdelávania, aby boli pripravené na svoj život. Chceme iba jedno - aby sa po skončení školy rýchlo zamestnali. Najdôležitejšie je, „aby sa v živote nestratili", čo znamená - aby si našli "teplé miesto", alebo aby urobili kariéru a zbohatli.
Nechceme mať z nich svojprávne, suverénne, zodpovedné a múdre bytosti. Chceme mať z nich úspešných ľudí. Bohatých ľudí. Slávnych ľudí.
Za vzdelanie si nič z toho nekúpia.
Preto si na Slovensku nevážime vzdelanie.
