Ale čo sú to za hrozné slová o škole? Veď oni vôbec nerozumejú škole, ktorá robí z detí ľudské bytosti!
Kto pozná slávny film The Wall (Stena), vie, že pri tejto hudbe sú vydesené deti sformované do jednotnej línie, dostávajú prihlúple masky, pochodujú a spievajú ako masovo ovládané bytosti a prechádzajú mlynčekom, ktorý z nich robí - mleté mäso. Samozrejme, že nasleduje divoká vzbura a vypálenie školy.
Je toto zmysel školy a perspektíva školy? Neprehnali to tí, kedysi populárni, Pinkflojdi?
Slušne oblečený, decentný pán, ktorý vo filme zosmiešňuje chlapca píšuceho jednoduché básne, s chuťou ovláda bezduchú masu bezcenných, strojovo pochodujúcich detí. Je to úctyhodný učiteľ. Správa sa slušne v zborovni, žije usporiadaným životom, len pri styku s deťmi sa z neho stáva obluda.
Všetci sme určite stretli aj takého učiteľa. Urobil z nás tehličku v bezmennej mase. Alebo sa o to aspoň snažil.
Ale všetci sme určite stretli aj iného učiteľa. Ten sa tešil z našej osobitosti, podporoval naše nápady. Alebo sa o to aspoň snažil.
Kam smeruje škola a aký majú zmysel všetky tie tisíce dní strávené v školských laviciach?
Hovorí sa, že škola má deťom odovzdať to najlepšie, čo ľudstvo vytvorilo.
Občas sa síce medzi to najlepšie zapletie aj niečo, čo by asi ani nebolo treba odovzdávať... Ľudstvo totiž nevytvorilo len najlepšie veci, občas (často!) vytvára nechutnosti. Aj mnohé drobnosti, ktoré sa škola snaží deťom vnútiť, môžu mať pochybné hodnoty.
Ale zrejme je pre niečo nutné, aby deti chápali, čo vytvorili predchádzajúce generácie a na čo sa dá nadviazať. Vlastne sa tak deti musia stať malou tehličkou v múre, ktorý desaťtisíce rokov stavia ľudstvo.
Ak však zostanú len tou tehličkou, rovnakou ako milióny iných, stena sa bude rozširovať stále iba jedným smerom. To by síce pre mnohých učiteľov bolo krásne, úspešné, vhodné, zvládnuteľné, prospešné spoločnosti, ale...
Nebolo by krajšie, keby každé dieťa trochu trčalo z tej steny? Jedno dohora, druhé špicom, tretie oblúkom, štvrtá tehlička by mala priehlbinu, piata by visela nadol, šiesta by stále vypadávala, siedma by sa stále mrvila... miliónta stotisíca dvesto dvadsiata ôsma by bola žltá, hoci všetky ostatné červené... A tak jedno dieťa nebude mať rado básne J. Kráľa, druhé básne W. Whitmana. Tretie bude neznášať matematiku, štvrté dejepis. Piate si zamiluje Napoleona, šieste Teréziu z Avily.
Mnohí učitelia, ktorí trochu rozumejú deťom, by to asi považovali za novú, nečakanú a neobvyklú krásu.
Mohlo by sa samozrejme stať, že by sa stena zrútila. Lenže ako budeme rešpektovať osobitosť jednotlivých tehličiek, ak nebudeme riskovať, že sa nám stena zrúti? Ako môže škola zabezpečiť rozvoj každého dieťaťa podľa jeho osobitostí, ak nebude balansovať „na ostrí noža"?
A čo je to „ostrie noža"?
Trúfam si tvrdiť, že je to situácia, keď rátame s tým, že nám deti budú z našej spoločnej steny trčať. Že každá tehlička bude mať iný tvar. Že do steny nezapadnú rovnako, a že ich tam ani nebudeme rovnako zatláčať. Že budeme riskovať naštrbenie našej steny.
Bez takého rizika by sa nám mohlo stať, že ich budeme dovtedy lepiť do jednotnej steny, až nám tú našu krásnu školu vypália.
Preto si myslím, že Pinkflojdi síce možno obraz školy trochu prehnali (ako inak, keď je to umelecká metafora), avšak určite rozumeli deťom. Tým deťom, ktoré inštinktívne odmietajú kontrolu svojej mysle, svojich emócií a svoju premenu na strojové masy.
Možno to tie deti cítia veľmi presne.
