Nedávno sa Tomáš Prokopčák pokúsil ukázať, že humanitné vedy nepatria do slušného spoločenstva vied. Tentoraz pod zámienkou, že nepozorujú skutočnosť a nepoužívajú experiment.
Najprv by som sa autora asi mal spýtať, odkiaľ vie, že humanitné vedy nepoužívajú pozorovanie a experiment Ale nebudem taký zlomyseľný.
Rozhodne však súhlasím s autorom, že bez výletu do sveta okolo nás žiadna veda nepotvrdí ani nevyvráti svoje tvrdenia, takže sa ťažko bude môcť nazývať vedou. Súhlasím aj s tým, že vedou nie je to, na čom sa dohodne zopár ľudí nazývajúcich sa vedcami.
Ak sa však niekto podpíše ako absolvent metodológie vedy, mal by vedieť, že predstava Th. Kuhna o vedeckých revolúciách nebola taká jednoduchá. Th. Kuhn nehovoril, že vedou je čokoľvek, na čom sa spoločnosť alebo vedci dohodnú.
Pre Th. Kuhna táto dohoda vôbec nebola ľubovoľným súborom nápadov, ale výsledkom zdôvodnených skúmaní. Ibaže tie sú v každej dobe niečím obmedzené, takže to, čo vedci v jednej dobe považujú za vedu, nebudú považovať za vedu v inej dobe. - Tu však zrejme ide len o nepozorné čítanie Th. Kuhna.
Viac ma znepokojila zámena ľudskej praktickej činnosti za vedu: Postaviť sa v galérii pred obraz a oddávať sa zážitkom, to je vnímanie umenia. Estetika, ktorá sa v spomínanom texte spomína, však nie je estetickým zážitkom.
Estetika nevzniká tak, že sa postavím v galérii pred obraz (hoci aj to musím urobiť), ale tak, že tento obraz seriózne skúmam - všetkými možnými vedeckými metódami, aké mám k dispozícii, dnes už aj röntgenom, chemickou analýzou a štatistickými analýzami.
Táto zámena ma znepokojila preto, lebo sa tu sugeruje, že v humanitných vedách ide „iba" o pocity, a tie sú samozrejme subjektívne - zatiaľ čo v serióznych vedách ide o vhľad do objektívnej skutočnosti.
T. Prokopčák má pravdu, poézia nikdy nebude vedou. Ak totiž robím alebo vnímam umenie, nerobím vedu. Môžem však robiť vedu tak, že skúmam umenie - robím potom vedu o literatúre, vedu o výtvarnom umení, estetiku.
Ak sa na niekoho hnevám, tiež nerobím vedu - ale ak tento hnev skúmam, robím napr. sociológiu alebo psychológiu. Ak zapínam vypínač a púšťam do lampy elektrický prúd, tiež nerobím vedu - ale ak to skúmam, robím fyziku. Keď žijem v Amazonskom pralese, možno mi je tam príjemne teplo - ale nerobím vedu. Ak však etnograficky skúmam tamojších obyvateľov, robím vedu.
Až je mi trápne písať takéto triviálne vety.
Nemožno si reálnu činnosť človeka vo svete zamieňať s poznávaním sveta, ako to urobil T. Prokopčák. A zbytočne sa bráni tým, že o zážitku pred obrazom píše, aký je dôležitý a príjemný. Aj tak existencia tohto zážitku nikdy nevyvráti (ani nepotvrdí) existenciu vedy o umení. Veda totiž existuje mimo týchto zážitkov. (Ak nerátam príjemné zážitky vedcov z umenia.)
Súhlasím teda s T. Prokopčákom, že veda musí používať pozorovanie a experiment na to, aby s ich pomocou overila svoje tvrdenia. Doplním však, že každá veda má veľkú oblasť teórie, ktorú nemožno jednoznačne overiť empirickým skúmaním.
Súčasná metodológia vedy už vie, že veda neoveruje jednotlivé tvrdenia, ale overuje sa teória ako celok. Práve preto môže v každej vede existovať množstvo výrokov, ktoré sa nedajú overiť ani vyvrátiť. Každá - aj tá najempirickejšia - veda obsahuje aj také výroky, ktoré by R. Carnap bez váhania označil za metafyzické.
Tieto výroky sú totiž súčasťou celku, a len ten celok ako celok sa overuje alebo vyvracia. Tak ako napr. nemôžeme dnes ani potvrdiť ani vyvrátiť vesmírny Big Bang, ale môžeme naň s veľkou pravdepodobnosťou usudzovať na základe fyzikálnych, chemických a pozorovaní, experimentov, na základe matematických výpočtov, logických usudzovaní, indukcií a zovšeobecnení.
Celý text T. Prokopčáka vyznieva ako apológioa jednoduchej empírie (pozorovania a experimentu) na úkor teórie. Ale tie „výlety do objektívnej reality" vo vede môžu mať oveľa zložitejšie podoby. Môžu byť aj idealizáciou, aj tvorbou typov, aj logickým odvodzovaním reálnych dôsledkov z určitých predpokladov. Veda sa vždy vráti do sveta okolo nás, aby si potvrdila svoju pravdu, ale nerobí to len pozorovaním alebo experimentom.
Ešte nesmieme zabudnúť, že v každom pozorovaní a experimente sa overuje len to, čo predpokladáme na základe doterajších poznatkov - teda aj na základe teórie. Pozorujeme teda nie objektívnu realitu, ale to, čo si z nej - na základe doterajšej vedy - vyberieme. Nepozorujeme surovú realitu, ale vždy realitu preosiatu teóriou.
Ešte mi vychádza, že z textu T. Prokopčáka možno usudzovať, že matematika a logika nie sú vedami - veď sa tiež pohybujú vo svete abstraktnej špekulácie. Že výsledky matematiky pomáhajú iným vedám pri skúmaní reality? Áno, pomáhajú. Ale mám dojem, že aj výsledky antropológie pomáhajú sociológii i psychológii, výsledky politológie pomáhajú ekonomickej vede...
Navyše - veď logika cibrí vedecké spôsoby myslenia. Prečo by nemohla byť vedou, aj keď sa pohybuje len vo sfére abstraktnej špekulácie?
A ešte nerozumiem, prečo T. Prokopčák predpokladá, že vypukne „hysterický záchvat predstaviteľov humanitných vied"? Predstavitelia humanitných vied sú zmyslov zbavení a nevedia vecne diskutovať?
Úplne na záver sa musím priznať, že nerozumiem, prečo sa niektorí prírodne orientovaní vedci potrebujú navážať do humanitných vied. Aký asi bude motív? Pretože zo strany „humanistov" nepočujem podobné znevažovanie prírodných vied. Nepočul som humanitných vedcov, ktorí by dokazovali, že prírodné vedy nie sú vedami. Ale z prírodovednej strany sa podobné útoky opakujú. Prečo asi?
Možno v skutočnosti nejde o vedu. Asi ide o peniaze. Bez empirického potvrdenia sa domnievam, že skutočná veda určite získa viac peňazí ako paveda. Takže čím viac vied vyradím zo súťaže o obmedzený balík peňazí, tým viac sa mi asi ujde.
P.S. Zážitok nie je pozorovaním?
