Na zaciatku kazdej cesty si clovek vytyci iste plany, vizie a sny ktore by chcel uskutocnit na konci, alebo pocas cesty. Tak to bolo aj so mnou. Na zaciatku svojej cesty do destinacie svet som si rovnako ujasnil ciele ktore by som rad splnil. Po roku sa otacam spat a zistujem ze iste moje ciele boli viac menej malichernou zalezitostou mojej neblahej naivity ktoru som si v sebe tak hrdo pestoval. Tak to ale byva na zaciatku kazdej cesty, ktora od startu vyzera ako ucebnicovy priklad ako sa to má robiť. Po istom case sa zacne cesticka zatáčať,krútiť, niekde najdete dieru, niekde nie je pokosene tŕnie, ale vzdy sa tade da prejsť aj ked s ujmou na zdravi. Pocas môjho skromneho tulania sa po svete, zvanom Irska Republika, konkretne Dublin, som narazil na vela prajných, dokonca aj neprajných veci. Zo zaciatku som na tie neprajnosti viac nadaval ako bol za ne vdacny. Rany zoceluju telo a tak to bolo aj v mojom pripade, zacal som byt rad za vsetky neprajne udalosti ktore sa mi zacali pliest pod nohy. Je tomu tak do dnes a verim ze to bude pokracovat aj nadalej, pretoze ako som uz racil uviest, som este len na zaciatku svojej cesty. Nechcem ale vyzniet ako ufnukany chalan ktory sa s trpkymi slzami stazuje aky je zivot tazky ba neprajny. Prave naopak, zivot je vdaka takymto okamzikom pekny a formuje nas ako vazu z hliny. Zial nerobia ten zivot pekny iba okamziky, ale aj ludia ktory drzia pri vasom boku aj ked sa musia ponorit niekedy az na samotne dno ludskej duse. Timto ludom sa v antickej literature a v literature renesancneho humanizmu zviklo familiarne hovorit anjeli. Ja im hovorim Rodina a velmi mala hrstka znamich, niekde by som vedel definovat aj blizke osoby. Vdaka timto anjelom je s urcitostou, vela z nas tu zijucich za hranicami rodnej zeme, velmi vdacnich za to ze su a hlavne za to ze nas drzia pri zivote. Chcel by som tim prejavit aj z mojej strany velku vdaku, hodnu viac skutkov ako planymi slovami. Aj ked je vseobecne zname, ze slovo robi chlapa, mozem s kludom povedat, ze skusenosti zo mna chlapa sformovali. Ci si to uz niekto precita, alebo nie, chcel by som pozdravit vsetkych tych ktory sme sa rozhodli pre osamostatnenie a vycestovali sme do sveta s dobrym, alebo zlym umyslom. Rovnako tak by som chcel popriat vela stastia ludom ktorych tieto skusenosti este len cakaju, pre mojich znamich plati tiez, ak nieco, s kludom vam pomozem, poradim. Od toho sme tu.
Na zaver by som chcel citovat cast z piesne mojho oblubeneho bohuzial uz zosnuleho slovenskeho basnika, Jaroslava Filipa. „Prežil som zas kúsok času, vykročil som na terasu, pozrieť z výšky cestu späť, niečo túžim nevidieť, a všetko ďalšie da sa to, stálo absolútne za to!"
