Keď som bola malá červenala som sa len pri tom, ako som videla náhodou polonahého človeka na fotografii alebo v televízii. Dobre, tak táto vlastnosť so mnou rástla a bola prítomná až do mometu, kedy som sa nezačala venovať hisórii umenia. Pamätám sa na prednášku, kedy nám starší pán profesor vysvetľoval umenie obdobia rokoko, teda obdobia, kedy sexuálne a erotické motívy boli populárnou témou umelcov. Hanbila som sa ja, lebo som si myslela, že mu je to také zvláštne prednášať takéto pikantnosti pred skupinou skoro 20 dievčat. Teraz však chápem, že akt a holé ľudské telo do umenia neodmysliteľne patria.
Pri výbere témy na autorskú prednášku som dostala voľnú ruku a potiahlo ma to práve k téme, ktorá bola pre mňa natoľko tabu. Priviedlo ma to k myšlienke, že by sme sa spoločne mohli pozrieť na históriu aktu v dejinách umenia a aby toho nebolo málo, mala som v pláne pre svojich návštevníkov pripraviť aj prakticku ukážku. Slovo dalo slovo, akt dal akt a vznikla myšlienka prednášky pod názvom AKTY G.
Prečo akty G? G je začiatočným písmenkom priezviska známeho slovenského maliara, v ktorého tvorbe sú akty neodmysliteľnou súčasťou. Mikuláš Galanda... Otec slovenskej moderny, ale aj otec nádherných zobrazení ženskej krásy.
A ako to nakoniec dopadlo?
Podarilo sa nám vypátrať, že akty, nie v dnešnom zmysle slova, vznikli už 40 000 rokov pred naším letopočtom, teda v období praveku. Od ženských aktov sa v mezolite prešlo aj k mužským a objavujú sa dokonca aj mužské „Venuše“, avšak ich výskyt nie je taký častý. Naši pravekí predkovia tieto sošky nosili ako prívesky alebo amulety a mali im zabezpečiť dobrú plodnosť, nakoľko pre nich bolo najdôležitejšie prežitie rodu. A ako zabezpečiť rod ? Deti = lovci= dobrá a sýta potrava = deti. A celý tento cyklus sa opakuje. Práve preto mali Venuše zvýraznené črty materstva- širokú panvu, veľké poprsie.
Avšak, túto tradíciu neprebrali starovekí bratia Egypťania, ktorí veľmi zriedkakedy zobrazovali obnažené ľudské telá, maximálne tak svojich sluhov, alebo sošky, ktoré s nimi ukladali do hrobov, aby im slúžili k „sexuálnym“ účelom aj na druhom svete. A Mezopotámia? Na nástených reliéfoch sa našli iba zobrazenia obnažených bojovníkov, ktorí plávajú v rieke, ale to je všetko.
Skutočný objav krásy ľudského tela nastal až v antickom Grécku. V archaickom období sa nám objavujú sochy kurosov, teda mladých mužov, ale tie slúžili ako náhrobné kamene u bohatých ľudí, boli to sochy tzv. Didalistického štýlu, teda boli akoby vytesané z jedného kusu mramoru a nemali v sebe žiadnu emóciu. Toto je znak vplyvu Mezopotámie na ranné obdobia gréckeho umenia. Ale potom sa dostávame do obdobia klasiky, ktorá je dnes pre nás známa predovšetkým svojimi antickými sochami, na ktorých môžeme obdivovať dokonalú krásu tela. Hlavnou inšpiráciou boli športovci, nakoľko sa verilo, že pekné, vyšportované telo v sebe skrýva aj krásnu dušu. Tento princíp sa nazýva KALOKAGATIA. A spôsob ich myslenia sa odrazil aj do umenia, nakoľko grécky sochári začali hľadať proporcie ideálneho ľudského tela. Ako prvý ich našiel sochár pohybu Myrón a snažil sa ich použiť pri soche Diskobolos. Ak si dobre všimneme také svalové skupiny nemôžu byť namáhané v jeden moment. Pri prednáške si to vyskúšal aj jeden návštevník, ktorý zhodnotil, že sa tak nedá vydržať. Potom prišiel Polikleitos, ktorý tvrdil, že modulom (mernou jednotkou) bude hlava sochy, ktorá by sa do tela človeka mala schovať 7 krát. Ale, tieto postavy neskorším umelcom pripadali príliš nízke a tak Lisip vypočítal, že by sa mal do tela zmestiť modul až 8 krát. A tak vznikla ideálna proporcia ľudského tela na základe antickej filozofie a matematiky.
Pamätám sa, ako sa ma raz 82 ročný prtofesor fyziky, pri jednej z nekonečných diskusií o umení opýtal, že prečo majú antické sochy také malé prirodzenie. Mirka, samozrejme nevedela a čo Mirka nevie, to si rada naštuduje. Výsledok? Ideálne výpočty. Aj táto časť musela byť v celkovej harmónii k telu a preto nemohla byť hocijaká, ale musela mať presný matematicky vypočítaný rozmer. (Samozrejme pápež Gregor IX. si myslel, že práve tieto orgány u mníchov a kňazov vyvolávajú sexuálny chtíč (teda ničo ako antická pornografia) a dal odsekať antickým sochám ich prirodzenia a nalepiť na ich miesto figový list.)
Rimania sa starali viac o skutočný život a tí nehľadali ideálne proporcie tela, aj keď ich dávni predkovia Etruskovia im pripadali tuční, nakoľko sa snažili vychutnávať si všetky radosti života. Ale v ich umení, okrem gréckych kópii, nenájdeme skoro žiadne zobrazenia nahých ľudí, teda okrem modernej „kamasútry“ na stenách pompejských domov nevestiek.
Stredovek zo sebou priniesol skreslené a kontrastné chápanie ľudského tela. Telo bolo odporným odevom duše, ale pritom bolo glorifikované, nakoľko aj Ježiš si vybral ľudské telo, aby sa dostal na zem. Ale nahí mohli byť iba Adam a Eva a polonahý Ježiš. A to je všetko. Ideálom krásy sa stali svätci, ale tí v oblečení.
Naša živá modelka si mohla vyskúšať aj pozíciu jedného z najkrajších aktov v histórii umenia, sochu Dávida od Micheangela. Tento 5 metrový krásavec znamenal malý prerod v umení, nakoľko normálna, mierne napodobnená antická krása, sa opäť stali inšpiráciou. Okrem Micheangela, ktorý nahých ľudí namaľoval aj v Sixtínskej kaplnke (tiež ich neskôr obliekali (pápežský vandalizmus)) aj Rafael namaľoval akt svojej pravdepodobnej manželky.
Mierne oživenie do sveta aktov prinieslo baroko, ktorým sa opäť katolícka cirkev snažila prilákať nových veriacich. V tomto období sa umenie vracia k pravekým ideálom ženstva. A v tomto období sa vyzliekajú aj malí anjelíci, ktorí sa od 12. str. kedy vznikli, maľovali iba oblečených. Korpulentné dámy, Rembrantové vnímanie vzťahu nahého ľudského tela a kožušiny, aj toto je umenie baroka.
Avšak pastelové farby, erotickosť a chtíč po kráse vysokej šľachty vyvolal vznik umeleckého smeru rokoko. Umenie, ktoré vzniklo a šírilo sa výhradne na šľachtických dvoroch bolo plné hry a iného vnímania ideálu krásy. Otverená koketnosť, hojdačky, črievičky, čipky....
Napríklad taký diptich Pred a po... No pred a po čom asi? A tieto obrazy sa potom ukrývali v spálňach týchot rodín, ale častejšie milencov a mileniek.
Jednou z otázok bolo vnímanie homosexuálnych aktov. Áno, maľovali sa. Jedným z hlavných predstaviteľov bol aj Coubert, maliar revolucionár, avšak tým, že bol obraz v súkromnej zbierke nedá sa presne dohľadať. Ale dokonca aj stredovek to toleroval...
Ale skutočný rozvoj aktov nastal pri vynájdení fotoaparátu. Aj napriek tomu, že vzniká fotografický akt, história novodobého aktu je bohatá na mená ako Paul Gougain, Gustav Klimt, Lucian Freud či Gustav Rodin. Každý do neho vložil svoj ideál, nakoľko 20. storočie vyvracia presné chápanie ideálnej krásy a existuje niečo také ako ideálny akt?
O tomto všetkom sme sa rozprávali, teda ja som rozprávala a návštevníci, dúfam, že zo záujmom počúvali. A na koniec ako som im sľúbila prišla prezentácia zreštaurovanej grafiky Mikuláša Galandu a jeho prepojenie so skupinou Galandovcov, ktorá našla svoje umelecké východisko v tvorbe slovenského modernistu z Turčianskych Teplíc.
A sladkou čerešničkou bolo, že sa maľovali akty. No dobre, pekne v slušnosti, návštevníci si mohli skúsiť domaľovať polovice aktov. A darilo sa im výborne...
Chcem sa všetkým návštevníkom poďakovať v mene svojom, no i v mene Turčianskej galérie v Martine. Bolo to pikantné ale verím, že poučné a prijemne. A teším sa na ďalšiu prednášku s Vami...
