Kedy sa groteska mení na skutočný život a nie je niekedy aj skutočný život taká nie vždy vydarená groteska? A nepripomína Vám niekedy takú grotesku aj politika? Politika, ktorá vytvára agresorov a ostatní musia na ňu reagovať. A každý reaguje na ňu inak...
A ako zareagoval prestrašený pán Biedermann na príchod neznámeho človeka, ktorý mohol byť od prvej minúty považovaný za podpaľača? Zľutoval sa. Ponúkol mu ĽUDSKOSŤ namiesto polície. A čo na to Podpaľač? Chce sa povedať- „ a podpálil ich tiež... „
Max Frisch, švajčiarsky prozaik napísal absurdnú grotesku, ktorá svoje divadelné stvárnenie získala v Slovenskom komornom divadle v Martine. Jej premiéra sa uskutočnila tento piatok, 27. novembra 2020. Samozrejme pri dodržiavaní hygienických opatrení a pri najvyššom stupni nehorľavosti. Aj keď samotná hra je vysoko horľavá. Teda, ak chápete podtexty.
Hra mierne upravená Lukášom Brutovským a Mirom Dachom sa predstavila divákom v podstate s veľmi jednoduchou výstavbovou línie deja, avšak, ak ste sa dobre započúvali, dokázali ste v tom nájsť aj svoje vlastné podtexty. Niekto tie politické, niekto tie svoje ekologické a iný naopak sociálne.
Hra, ktorá chce ukázať reakciu obyčajného, mierne bohatého človeka na narastajúci tlak. Ako sa zachová ak sa má stretnúť a žiť s agresorom. Vie, že je nebezpečným, ale ako sa ho zbaviť? A čo je podstatnejšie, vlastný názor, alebo názor predstaviteľov „bezpečnostného systému“. Veď, môj dom, moje pravidlá a moje problémy. Ale tie problémy sa týkajú aj iných a môžu byť pre nich poučením, ale aj nebezpečenstvom. Človek sám proti zlu. Vtipnou formou podané, ale s hlbokým významom. Ale aj bez neho...
Slovenské komorné divadlo sa s novou hrou popasovalo vskutku výborne. Treba povedať, že na svoje si príde asi každý. Milovník klasických i extravagantných divadelných kostýmov. Milovník smiechu i hlbokých filozofických tém a otázok. Zástanca klasickej hry ale aj modernej.
Dosky Národného domu sa premenili na malý dom, teda na malú izbu rodinného šťastia postarších manželov, ktorým do neho po špičkách vtrhne nepozvaný hosť. Minimalizmus zariadenia podčiarkuje nepodstatnosť hmotných vecí. Keď je potreba veci sa pridajú, ale potom opäť zmiznú a možno už natrvalo.
Netradičným prvkom výstavby scény sú jej bočné časti steny, v oknách ktorých sa objavujú postavy. A tiež samozrejme balkón, miesto vonkajšieho i vnútorného sveta, kde dochádza k jeho nepokojnému zápasu. Jednoduchosť, ale pritom nápaditosť a plná funkcionálnosť priestoru. Scéna spod taktovky Juraja Kuchánka je ako ušitá k danému deju. Musím osobitne vyzdvihnúť zobrazenie mesta za oknami izby, ktoré ešte viac dotvára celkovú atmosféru deja.
Taktiež kostýmy. Jednoduché, ale pritom aj tie viac extravagantné. Kozmické kostýmy hasičov mierne vyvolávajú strach, ale i rešpekt. Ich originalita je .... jednoducho originálna. Diana Strauszová pretavila vnútorný svet postáv a ich charakter aj do ich oblečenia. Pán Biedermann, vnútorne vyrovnaný- jednoduchosť a klasika, jeden z podpaľačov- elegán. Veď aj jeho zločin je vždy elegantný a predovšetkým pre radosť s jednoduchou hrou na pravdu.
Taktiež rekvizity sú viac ako originálne, veď aj najmenšia lyžička horčice aj autíčko na ovládania oživujú dej a i nezainteresovanú časť scény.
Nepokoj a pokoj. Kontrast v každej z postáv. Predovšetkým vnútorný kontrast v hlavnej postave, ktorú stvárňuje František Výrostko. Elegancia skúseného herca pretavená do jednej z najkomickejšie – tragických hier súčasných divadelných hier. Výčitky i strach. Všetko v jednom človeku, a toto všetko dokázal František Výrostko vyrozprávať na jednom javisku, skutočne skvelým hereckým stvárnením svojej postavy pána Biedermanna.
Ľubomíra Krkošková stvárnila večne vystrašenú Babettu, pani domu. Ostýchavosť, obava, ale pri tom veľké srdce, ktoré dokázalo pocítiť súcit, nielen naoko. Aj keď je jej postava viac pasívna, dokázala jej martinská herečka vdýchnuť veľký dúšok života.
Podpaľači, ktorých stvárnili Jaroslav Kysel a Marek Geišberg boli prvkom, ktorý tak komplikoval celý dej. Nielenže prišli s tragickými príbehmi svojho detstva, ale aj s tým tragickejším... s holou pravdou, ktorej už dnes skoro nikto neverí. Ale, ich divadelnému výstupu sa veriť naopak dá. Hĺbka a herecké umenie a talent vystihujú obe tieto postavy, obe tak odlišné, ale pritom spolu vytvárajúce harmonickú dvojicu.
Hasiči, Daniel Žulčák, Tomáš Grega a Matej Babej, starajúci sa o bezpečnosť ostatných postáv sa starali svojim spevom o doplnenie scény. Komickosť, ale i vážnosť.
Kontrasty a ešte raz kontrasty.... Ale pritom tak skvelo realizované na jednom mieste, dokonca v jednom divadelnom diele. V diele, ktoré ma človeka pobaviť, ale má si z neho aj niečo odniesť. Odniesť si ten pocit, že aj najväčší agresor, je menej nebezpečný ako človek sám k sebe. Veď iba on sám môže rozhodnúť a podať agresorovi ruku, alebo ho naopak poslať kade ľahšie. Ale k tomu je potrebné aby sa človek nebál a dokázal povedať „Nie, nemám zápalky“...
Malý krôčik pre človeka, ale veľký pre celosvetový požiar, ktorý sa stále šíri, a už ani pán Biedermann mu v tom nezabráni...
