„Som nastavená riešiť každý problém, ktorý sa okolo mňa mihne. Platí to aj pre všetky okolnosti, ktoré sa týkajú mojich detí.
Majú zdravotný problém? Okamžite riešim.
Niečo im chýba? Okamžite dokupujem.
Je jeden z nich smutný? Riešila som, ale už neriešim.
Neriešim štýlom, ktorý vedie k vyriešeniu emócií. Pretože úprimne, čo to znamená vyriešiť emóciu? Zmeniť ju na takú, ktorá sa mne ľahšie spracováva? Ideálne na takú, ktorú ani nemusím riešiť, ako je napríklad šťastie, úsmev, spokojnosť? Ale pokiaľ je moje dieťa smutné, presviedčať ho, aby bolo šťastné, vlastne znamená ignorovať jeho smútok.“
Ako teda fungovať s emóciami našich detí, pred ktorými by sme ich najradšej ochránili?
Každý z nás rodičov si pamätá, aké to bolo, keď sme ako deti niekam nechceli chodiť, keď sa nám spolužiaci posmievali alebo sa nám diali iné nepríjemné udalosti. Možno aj preto, aspoň ja to tak mám, u nás vzniká potreba chrániť naše deti. Premýšľam však nad tým, že zlé skúsenosti mi dali skúsenosť, že ich zvládnem. Aj keď som sa pri nich cítila nepríjemne.
Viem, že chcem dopriať mojim deťom aj adekvátne nepríjemné situácie (ktoré napríklad aj aktuálne môj syn zažíva v škôlke kvôli spolužiakom). Pokiaľ ich zvládnu, bude to mať ohromne pozitívny dopad na ich sebavedomie a sebaobraz (a pokiaľ nie, veľmi rada im pomôžem). Týmto premýšľaním sa dostávam k tomu, že v skutočnosti nechcem moje deti ochrániť pred nepríjemnými zážitkami. Chcem ich ochrániť pred nepríjemnými emóciami ako je stres, smútok, úzkosť, hnev, odpor, nenávisť, ….
My rodičia máme najdôležitejšiu úlohu: starať sa a ochraňovať naše deti. Práve preto, keď je naše dieťa v nepohode, naša reakcia je ako reflex. Čo najskôr vyriešiť nepohodu či inú nepríjemnú emóciu, aby sme my aj dieťa opäť zažívali pohodu, lásku a radosť. Pretože to je náš ideál, ku ktorému sa snažíme nás aj naše deti doviesť z akokoľvek nepríjemnej až zlej situácie.
Poďme sa spolu pozrieť, čo sa deje s našim dieťaťom, keď sa snažíme jeho negatívnu emóciu vyriešiť?
Ako som už spomínala, ochrana nášho dieťaťa je ako reflex. Bez pozastavenia sa konáme tak, aby sa naše dieťa malo čo najskôr dobre. Reflex znamená, že reagujeme automaticky:
podľa toho ako sme sa naučili od rodičov,
podľa toho ako sme videli u kamarátov a páčilo sa nám to,
podľa toho ako sme si prečítali v knižke a zdalo sa nám to ako dobrý nápad.
Pri automatickom riešení negatívnych emócií nášho dieťaťa však chýba jedna vec. Nereagujeme na situáciu, ktorá sa akurát v tomto momente deje.
Príklad:
Dieťa je smutné, pretože nemôže ostať na ihrisku s kamarátmi, treba ísť už domov. Začne plakať, vyjednávať a postupne aj kričať.
Reakcia rodiča:
Nebuď smutná/ý, doma nás čaká večera a pozrieme si rozprávku, ale už naozaj musíme ísť domov.
Analýza:
„Nebuď smutná/ý“ ukazuje na to, že neakceptujeme smútok dieťaťa. Hoci ho vidíme, nedáme to dieťaťu najavo, čo môže byť jeden z dôvodov, prečo začne dieťa kričať a teda pútať našu pozornosť, pretože z jeho pohľadu ho nevidíme. „Doma nás čaká večera a pozrieme si rozprávku“ hovoríme dieťaťu, čo sa bude diať, ale nijako neoslovujeme aktuálne dianie a emóciu dieťaťa. „Treba ísť už domov“ je jediné oslovenie prítomnosti, ale bez nášho vysvetlenia.
Reakcia na emóciu:
Vidím, že si smutná/ý, pretože sa ešte chceš hrať s kamarátmi. Musíme ísť už domov, pretože chcem, aby si sa v kľude napapal/a. (Touto reakciou dávame najavo dieťaťu, že ho vidíme a vnímame ako sa cíti. Zároveň komunikujeme svoje potreby, ktoré aktuálne máme.)
Ako rodiča čítajúceho článok od psychoterapeutky, by mi hneď napadlo, „No to je síce pekný príklad, ale dieťa mi bude ďalej plakať či dobiedzať, aby sme ostali. Na čo je to celé dobré?“ Keďže mám dve deti, a tieto situácie sa mi dejú neustále, poďme ďalej sledovať smutné dieťa z ihriska a najmä, čo by nám a nášmu dieťaťu priniesla naša nová reakcia, ktorá reaguje na prítomnosť a aktuálne emócie.
Pripomeňme si: Na emócie dieťaťa (smutné a nahnevané, pretože musí ísť z ihriska preč od kamarátov domov), reagujeme, aby sme dali najavo, že sme v danej situácii s našim dieťaťom spolu a vidíme ako sa cíti a čo prežíva. Nereagujeme naňho, aby sme jeho prežívanie zmenili (hoci je to naše veľké prianie). Cítite ten rozdiel? Reagujem, aby som bol/a s dieťaťom nie, aby som ho zmenil/a. Hoci túto teóriu poznám už zopár rokov, mne samej odľahlo, keď som si poslednú vetu po napísaní ešte raz prečítala. Pocítila som úľavu. Opäť som si pripomenula, že som tu na to, aby som moje dieťa sprevádzala a bola tu pre neho, nie, aby som menila, čo cíti a bojovala s jeho emóciami.
Ako bude pokračovať príbeh so smutným (možno kričiacim) dieťaťom kráčajúcim z ihriska? Možno ho rozptýli nejaký kameň, kôpka zeme alebo mravec hneď za rohom. Možno bude mať potrebu sa s nami dohadovať počas cesty domov. A keďže mám dve deti, áno, možno dostane „hysák“. Ale nech sa stane čokoľvek, dieťa bude cítiť, že ste tu pri ňom, že akceptujete jeho pocity a istým spôsobom (záleží od veku) rozumie aj tomu, prečo je načase ísť domov, hoci sa mu nechce.
A na čo je to celé dobré, keď sa vlastne na nepríjemnom priebehu návratu domov nič nezmenilo?
Zmenilo a to niekoľko vecí, ktoré nielen teraz, ale aj v budúcnosti veľmi pomôžu vášmu dieťaťu.
Ako rodič ste ostali so svojim dieťaťom, aj keď bolo smutné až nepríjemné. Neutekali ste do budúcnosti prísľubov, čo všetko sa bude diať a čo všetko mu dáte, ak….. Ostali ste s ním a boli pri ňom.
Tým, že ste ostali s dieťaťom a jeho emóciami, ste svojmu dieťaťu dali najavo, že aj emócie, ktoré pociťuje tu a teraz, nahnevané, smutné, vzdorovité, sú v poriadku a sú bežné. (Emočné prejavy ako rodičia vieme, že budeme musieť trošku korigovať, najmä pokiaľ dieťa ohrozuje seba alebo okolie. Ale nie emócie samotné.)
Pokiaľ sa nebudete snažiť zmeniť emóciu dieťaťa, dieťa sa nenaučí (ako mnohí moji dospelí klienti), že emócie ako hnev alebo smútok nie sú vo vašej rodine tolerované a teda, keď ich dieťa pociťuje, musí ich v sebe potláčať.
Ostávate pri nahnevanom, možno kričiacom dieťati. Vďaka vám sa vaše dieťa naučí, že je v poriadku dať najavo negatívne emócie a zároveň je stále dieťa u vás akceptované (vďaka tomu sa naučí v budúcnosti akceptovať sa pri prežívaní negatívnych emócií a nebude ich potláčať a seba za ne odcudzovať).
„Keď mal môj syn dva roky, mával pravidelné veľmi dlhé hisáky, Kričal, rozhadzoval nábytok vo svojej izbe. Môžem vás ubezpečiť, že veľa z nich som neustála, neakceptovala som synové emócie a snahou o ich zmenu sme skončili vzájomným bojom. Ale, keď som synove emócie ustála a akceptovala som ich, sám za mnou prišiel, keď sa ukľudnil. Ospravedlnil sa mi a dlho sme sa objímali, pretože sme obaja potrebovali vzájomnú blízkosť po takej emočne nabitej situácii. (Ospravedlnenie od syna ma veľmi hrialo, pretože mi tým povedal, že si je vedomí svojich prejavov, ktoré sám hodnotí ako nie ok a zároveň odo mňa odpozoroval, že keď vybuchnem ja, následne sa ospravedlním.)“
Mojim príkladom chcem poukázať na posledný dôležitý dopad, ktorý prináša akceptovanie emócií u svojho dieťaťa. Zbližuje. Nech sa ocitnete v akokoľvek vypätej situácii so svojim dieťaťom a zakceptujete emócie, ktoré sa v nej udiali, nebudete sa musieť následne navzájom opakovane ospravedlňovať, urážať sa, hnevať, jednoducho hľadať cestu späť k sebe. Prečo? Pretože ste sa od seba vôbec nevzdialili, práve naopak. Zvládnutie emočne náročnej situácie vás s dieťaťom ešte viac zbližuje.
