Učili nás usmievať sa, nekričať, nemračiť sa. Lebo, čo by si pomysleli susedia či kamaráti? A plakať po zranení? Chlapci predsa neplačú a silné dievčatá tiež nie. Ale smútok sme cítili stále. Aj hnev, aj bolesť či otrávenie z nejakej činnosti. Akurát sme sa naučili naše pocity neukazovať. Prečo? Pretože, kto chce byť zlé dieťa? Kto chce byť zlý?
Byť dobrým sa oplatilo. Mama nás pochválila, otec bol pyšný (ak sme nemali smolu na rodičov, ktorým sme sa nedokázali zavďačiť nikdy). A keďže sme už zistili, aké výhodné je schovávať svoje pocity, tak sme svoju schopnosť rozšírili mimo domov. Kamarátom sme nepovedali, keď nás výsmech skutočne bolel. Pani učiteľka ani netušila, čo nám spôsobila krivým obvinením. A prvá láska? Aby sme si ju udržali, nechali by sme si aj ruku odťať (je to písané s nadsádzkou, aj keď niektorí z nás, verím, nemali od toho ďaleko, vrátane mňa). Tak sme si v puberte utvrdili, čo sme sa v detstve naučili. Emócie treba zatĺkať, zatĺkať a ešte zatĺkať.
S našou schopnosťou schovávať svoje emócie, na úrovni experta, sme sa ocitli v dospelosti. Mlčíme, keď na nás ziape šéf. Usmievame sa, keď nás poznámky rodinného člena zraňujú. Necháme sa objímať v rámci vítania či lúčenia, hoci je nám to nepríjemné. Lenže takto to celé nebude navždy.
Navždy emócie neskryjeme, pretože emócie, ktoré skrývame, žijú. A niektoré dlhodobo živé už začali aj kvasiť. Ten tlak raz prerazí a niekto v okolí to schytá. Vykričíme naňho alebo naňu veľkú dávku toho, čo patrí ľuďom z minulosti. Alebo keď sme veľmi trvdohlaví, výbuch nasmerujeme na seba. Prežívame ho ako úzkosti, panické ataky, ale aj ako sebapoškodzovanie či ukončenie života.
Je pekné, že rešpektujeme ľudí okolo seba a berieme na nich ohľad. V tomto určite pokračujme. Ale prosím, začnime rešpektovať aj seba a svoje pocity. Minimálne na takej úrovni, na akej berieme ohľad na druhých.
