Začiatok nového mesiaca priniesol šok. Drobec prestal priberať a ukázalo sa, že je chyba vo mne. Cítila som pohoršenie z okolia a spätne mi vyskakovali výčitky ako to, že som si niečo také nevšimla. Racionálne som chápala, že zachytiť niekoľkogramové priberanie, v tomto prípade nepriberanie, sa nemusí podariť. Nasledujúce týždne som urobila všetko, čo som sa dočítala na internete. Pila som špeciálne nápojde, odsávala som špeciálnou odsávačkou, jedla som tabletky s hormónmi (čo by som kvôli sebe nikdy neurobila, pretože tabletky a ešte hormonálne odmietam), jedla som odporúčané jedlá, zavolala som si laktačnú poradkyňu a masírovala som si body podľa čínskej medicíny na rozbeh mlieka. Občas som si psychohygienicky poplakala nad ľútosťou, že nemôžem nakŕmiť moje dieťa, tak „ako je to správne“. Snaha bola márna, moje telo sa rozhodlo, alebo mu niečo bránilo vyrábať plné porcie.
Po depresívnych dňoch prichádzala dobrá nálada. Bolo smiešne pozorovať skrivenú tváričku Olivera, keď prvýkrát ochutnal Bebu. Naozaj mu nechutila :D Postupne si však zvykol. A ja tiež. Odrazu zmizli všetky otázniky. Napapal sa dosť? Nie je už hladný? Bude zase plakať pri papaní? Priberie do ďalšej návštevy lekárky? Prišla úľava a s ňou aj väčší priestor venovať pozornosť Oliverovi a jeho dobrodružstvu spoznávania okolia.
V 4. mesiaci som si začala uvedomovať, že sa niečo výrazne zmenilo. Najprv som nerozumela, čo to niečo je. Vnímala som väčší kľud drobca, teraz by som to nazvala udomácnením sa. Došlo mi, čo spôsobilo zmenu. Oliver začal spoznávať veci a procesy okolo seba. Hoci bol doteraz kľudné dieťa, jeho kľud sa prehĺbil. Na jeho reakciách som videla, že poznáva, čo sa bude diať, keď ho položím na prebaľovací pult, alebo keď sa priblížime k postielke. Spoznával niekoľko ľudí vo svojom okolí. Sú to drobnosti, ktoré citeľne zmenili naše fungovanie vo väčšej istote.
Prišli prvé cielené úsmevy. A to je už veľká vec. 4 mesiac považujem za zlomový, pretože sme si ho začali užívať obaja.