Už asi po piatý krátvyšla na balkón, do toho studeného vzduchu, kde čakala na tieň. Na tieň, ktorýju môže urobiť šťastnou, no zároveň tieň s príchuťou nastávajúceho pekla.
Bosé nohy nabalkónovej dlážke oziabali a pozývali dnu do teplej izby, ale očiprikované kdesi do diaľky ešte chvíľu nedovolili bosým nohám prekročiť prah.
Rozhodla sa,nebude mrznúť. Vkročila potichúčky ani muška do izby. Z kúta sa ozývaltichý pokojný dych, ba nazvala by ho krásnym pochrapkávaním. Ktosi tam pokojnespal, veď už bola noc.
Prešlaizbou,vzala do rúk odloženú knihu, prešla k sedačke. Sadla si ako mača dokútika, stiahla dlhé nohy pod seba a pokúšala sa zo zmotkov viet vyčítaťčosi múdre.
Darmo hľadalasúvislé vety, jej myšlienky boli kdesi mimo nej a všetky tie písmená,ktoré mala vždy tak rada, boli zrazu prázdne a nezmyselné. Keby sa objavilkonečne ten tieň.
V zámkuzaštrngal kľúč. Dvere sa pomaly otvorili a ktosi vchádzal viac neistým,ako istým krokom. Nie , tento tieň nečakala. Hoc aký iný, ale ten nie!
Potichu vošieldnu, no v momente, ako dopadlo svetlo na jeho tvár, už nemal potrebu tichokráčať dnu. Zastál vo dverách a dosť nahlas sa opýtal „Čoje?“
„Budeš jesť?“znela odpoveď zo sedačky a bosé nohy prešli popri tieni do kuchyne.Zohriala pripravenú večeru a bez slov ju položila na stôl.
Dávno užnepoužívala vety typu: „Kde si bol?“
Zo stavu to bolopre ňu zrejmé a vedela presnú odpoveď. Jej výčitky sa prevteliliv jedno dlhé, hlboké a bolestivé ticho.
Kdesi od tieňazačula štipľavú vetu: „A teraz ti je čo? To ja nemôžem ani...“
Túto a tejtovete podobných už počula toľko, že by bolo nemožné ich nevedieť naspamäť. Bezodpovede a zbytočných slov prešla opäť do izby. Sadla si, schúlila sa,zapla televízor, aby nebola v tomto zrazu plnom byte taká sama.
Tieň dojedolsvoju večeru a ťahal sa za ňou do izby. „No teraz čo, je?“, opakoval sakolotoč bezvýznamných chuchvalcov slov.
Muselazareagovať, aby nespustila lavínu neoprávneného hnevu.
„Ideme spať,alebo chceš pozerať telku?“ opýtala sa,ako keby sa deň skončil tak, ako si to želala.
Neuspela, tieňpotreboval dokončiť svoj deň.
„Nepozerajtelevízor, keď sa s tebou rozprávam“ pokračoval vo svojej zábavnej hre.Bola pre ňu síce bolestivá, ale duša znesie veľa, tak jej nalož. Diaľkovýmovládačom vypla ten televízor, ktorý mu stál v ceste za plodnýmrozhovorom.
„Chceš sarozprávať, tak hovor“, povedala ticho a pokojne, aj keď vnútri kdesicítila, aká je ponížena a unavená.
„Prečo sa hneváš?Čo som ti urobil, že sa so mnou nebavíš? Lebo ja nemôžem ísť ani na pivo....“a kolotoč sa točí ďalej.
Nezmyselnéotázky, na ktoré niet odpovedí, unavené modré oči, tak uplakané a predsa bez slz.
Odpovedala len:„Nehnevám sa, poďme spať.“
Povedala to najpresvedčivejšie,ako len vedela, dúfajúc, že ukončila večer plný muk.
Nie, neukončilavôbec nič. Otázky ktoré chrlil tieň unavovali čoraz viac a najväčšímnešťastím bolo vlastne to, že nebola na ne tá správna odpoveď.
Tentokrát užotázky neboli hlasné, teraz už kričal, nazvala by to revom, okolo úst sa muvytvárala akási pena slín.
„Bože, aký siodporný“ pomyslela si.
Nestačiladomyslieť ďalšiu myšlienku a už bol tieň na chodbe, kde udrel päsťou dodrevenej skrine, až sa celá zatriasla a veci poukladané na policiachs rachotom popadali na zem.
Zmeravela, alenebála sa, bola len strašne nešťastná a unavená.
Vošla do spálne,už nečakala žiaden tieň. Podišla k postieľke, kde spal malý uzlík. Uzlíkjej šťastia, ktoré jej nik nemohol vziať. Pritisla tvár k spánkomchlapčeka a zhlboka sa nadýchla.
„Bože, ako krásnevonia...“ pomaly podišla k balkónu, vyšla von a zaľúbene sa zahľadelado hlbky.
Mala by odísť,keď ten tieň už prišiel. Mala by odísť, aby nerušila viac, mala by, lebounavená je už veľmi. Mala by si konečne oddýchnuť.
Chytila sazábradlia, bolo studené. Vtedy si uvedomila, že má bosé nohy a je jejzima. Zobudil ju chlad. Vošla do izby, znova ovoňala malý spiaci uzlíka vedela, že jej miesto je tu. Tichúčko bez bolesti tiekli jej po lícachslzy, ale už bola pokojná, vyrovnaná, rozhodla sa správne.
Tá vôňa uzlíkaa chlad jej zachránili život.
Teraz behá uzlíkokolo nej, je šťastný, niekedy nezbedný, ale stále jej malý uzlík s veľkýmvýkričníkom v očiach a múdrymni otázkami na perách.
A ona vie,že sa rozhodla správne, nikdy už nebude čakať žiadny tieň, ktorý by jej chcelsôsobiť bolesť na duši.
