Mónika Kačmariková
Rozprávka? Skutočnosť? Tvrdá práca?
Kde bolo, tam bolo, bolo jedno malé mestečko plné milých a dobrých ľudí a v strede toho celého som sa ocitla ja. Ja ploštica, ploská. Dovoľte mi predstaviť sa.
Kde bolo, tam bolo, bolo jedno malé mestečko plné milých a dobrých ľudí a v strede toho celého som sa ocitla ja. Ja ploštica, ploská. Dovoľte mi predstaviť sa.
Boli nerozlučné, mladé a ešte neoperené. Bolo ich šesť a v triede ich ináč nenazvali len MAFO 6, teda mafie aké majú byť. Beba bola zástupcom takzvanej bifľoskej kasty a večne drilovala do hlavy všetko na čo si len profesori spomenuli až sa jej hrubé sklá na okuliaroch zahmlievali. „Chcem byť inžinierkou“ to boli jej priority. Zlata, mĺkva a zádumčivá, blonďatá krása, ktorá mala všetko na svojom mieste a za svet by nikomu neprezradila, prečo nájdete smútok v jej očiach.
Keď bolo marhúľ málo, dostala moja Zuzu od dobrej duše za jedno vedro marhúľ. No na kompót málo, tak čo s nimi? „Dobrý lekvár na zimu nie je zlý,“ pomyslela si a dala sa do práce.
Slová, obyčajné slová ju priviedli na myšlienku zažiť niečo, čo jej utvkvie v pamati a nevezme jej to nikdy nikto.
Praha poobede, ruch a uponáhľaní ľudia všade, kam sa len pozriete.
Vždy a všetko riešila s nadhľadom a nebolo nič, čo by sa jej zdalo nevyriešiteľné. Vedela, že na všetko musí byť riešenie. Všetko sa dá nejako riešiť. „Je veľa veci v živote, na ktoré nemáme vplyv, ale všetko zlé je na niečo dobré a všetko čo sa stane, má nejaký odkaz, či zmysel“ myslela si to vždy.
Včera som dostala list od pani, ktorej som poslala fotky z dovolenky. Poprosila, ma, či by som ju neodfotila. Tak som ju odfotila, vymenili sme si adresy a ja som jej sľúbila, že jej fotky pošlem.
V ten večer, akoby sa niečo rozbilo, či rozbehlo sa snáď a všetko naokolo pálilo a hlboko v duši nechávalo ten ukrutne zvierajúci pocit nepotrebného, odloženého predmetu.
Vždy robila všetko s rozumom, aj keď sval, ktorý brzdí mozog a poháňa telo a vášne jej narobil v hlave niekoľkokrát chaos.
Celý život pozostáva z toho, že sa niečo učíme, objavujeme a chceme čosi dosiahnuť. Tak to predsa má byť a posúvať sa vpred, je naša prirodzená túžba.
..........otvorila oči a veľkými očami sa dlho dívala na biely plafón ako na nepopísaný list papiera. Zdalo sa to ako celá večnosť, minulosť premietnutá na bielom plafónovom plátne.
Zuzy, asi zakapeme od nudy. Vždy sa okolo nej dejú nevídané veci. Raz vybehne zo sveta a bude toho škoda. Tento krát si to odniesol len jej vykĺbený palec a naša bránica. Nikdy by som sa z nešťastia a utrpenia iných nesmiala, ale takto?
Narodil sa prvorodený syn. O prvorodených sa hovorí, že sú piliermi vzťahu. Sú celoživotnou spomienkou na prvý vzťah, ktorý sa nekončí. Adam prišiel na svet a medzi toľkými ľuďmi bol zrazu stratený.
Obedňajšia prestávka! Pre zamestnanú ženu to môže znamenať buď: „idem na obed a dobre sa najem,“ alebo „idem na nákup a za polhodiny odbudnem poobedňajší nákup.“
Zuby, moje, zuby, zakvílila Zuza a bolesť, ktorá jej vpálila zo zuba rovno do hlavy bola neznesiteľná. „Pomóc, pomôžte mi niekto a vybite mi tie kly z úst. Pomôžte prosím!“ Chvíľu sa ešte trápila nadopovaná ružovými lentilkami.
Utiekla som z manželstva, lebo nikto nesmie byť k dieťaťu zlý a cítila som, že ak Adamkov otec je ku mne zlý, ja ho musím pred týmto javom uchrániť.