Vrátila som sa k matke a otčimovi, poberala som materskýpríspevok a zarábala som si aj tým, žesom plietla pulóvre a svetre na objednávku. Tak som oslovila aj bratamaminej priateľky, ktorý vlastnil v tom čase v meste tri novinovéstánky, aby mi dal prácu.
Jeho manželkapracovala v jednom z nich, zakaždým, keď som jej zavolala midala niečo upliesť a bola som chvíľu spokojná. Moju prácu som jejodovzdávala tak, že si môj výtvor musela ihneď vyskúšať, lebo lenz výrazu tváre som vedela, či je spokojná, alebo nie. Kto by nebols mojou prácou spokojný, tak to celé vypáram a prerobím, to ja by z ruky nevydala.
Popri materskej sa peniaze zišli, lebo v 1994 bola materská1250,-Sk a ja som cítila, že somrodičom na príťaž. Tak som prispievala 500,-Sk mesačne do kasy na stravu. Nienechýbali im peniaze, len tak z princípu, či čo ja viem, možno preto, abyraz otčim nevykrikoval.......... nepodstatné.
Tak som Ilikutrochu otravovala a nadobudla som dojem, že ona si dáva pliesť pulóvre,lebo mi chce pomôcť. Odmlčala som sa nadlhšie a tak to malo byť.
Jedného dňa okolo15:30 mi Ilikin manžel zavolal a opýtal sa ma či chcem,robiť. Na druhý deň som nastúpila. Zastupovať a na čierno, ale do práce.No klepalo sa mi všetko, v stánku, v tempe som ešte nepracovala.Večer inventúra a ráno natvrdo. Prijať noviny......až do večera dvanásť hodín v jednom kole zatvorenáv stánku novinovom.
Na druhý deňvoľno. Vtedy som vybavila Adamkovi (to je moja srdcovka) škôlku. Uprosila somriaditeľku, aby ho prijali. Nakúpila potrebné a ostala bez groša, alešťastná, že mám prácu.
Vedela som ale, že v stánku neostanem, prečítala som všetky noviny odbulváru počnúc, cez sexičasopisy až som skončila pri poradcovi podnikateľa. Bolo to super, ale bolo mito tesné, primálo. To som aj majiteľovi povedala, že sa chystám ďaleja predsa ma u nich nechali, keď im vypadnutá kolegyňa prišla späť.
Ilike už ostala domaa ja som dostala jej miesto.
A terazpríbeh.
Ochodila sommilión konkurzov a zrazu som si povedala tak dosť! Každé ráno (ak nebol naslužobke) chodieval ku mne pre noviny pán riaditeľ z významného podniku naokolí. Raz som si dovolila dohodnúť s ním stretnutie na ktorésom aj prišla s odhodlaním, že sa pokúsim ho uplatiť, ak mi dá prácu.
Pekne ma privítal a ja som mala pripravenú obálku v taške. Usadilma do kresla oproti sebe a zdvorilo, mi rozprával o tom, ako by mi chcelprácu dať a keď sa bude dať a tak a ja som na všetko reagovalaa prijímala jeho informácie s pokorou a porozumením a potomsom vytiahla bielu obálku, položila ju medzi nás na stôl a povedala som:„Pán riaditeľ, ja vám budem veľmi vďačná.....“ nestihla som dopovedať vetua už stál nado mnou s vystretou pravicou a ukazovákom ráznea nástojčivo, prikazujúco ukazoval na dvere a povedal: „Neviem čo ste o mne počuli, alebo čo niea von!“
„Ale pánriaditeľ...berte to tak, že tu nič nebolo“ hlesla som, šuchla obálku do tašky,ale on zopakoval, ale už kričal, zrejme aby ho počula aj sekretárka : „Avon!“
S hrčouv krku, ktorá sa nerozpustí len tak som ho požiadala o jednu vetu.
Oprel sao svoj veľký písací stôl, jednou rukou si podopieral druhú a tá mudržala napevno stisnutu sánku. Mala som pocit že mu každú chvíľu pukne, tak jutuho stískal. Celý čas sa jemne hrabal v briadke a ja som malamožnosť to dokopať celkom.
Počúval pozorne,premýšľal, ale ani sa mňa nepozrel. Vidím ho ako dnes.
Sedela som, keďsom mu to hovorila, lebo som ostala bez síl: „ Pán riaditeľ, nechcela som savás dotknúť, nič som nepočula, nič som nevidela potrebujem prácu a každýma odbije zdvorilosťou a nikto nie je taký chlap, aby mi povedal rovno,netráp sa ja ti prácu, nedám, alebo nemôžem dať, len živia nádej. Ja mám radačistý stôl a zaumienila som si, že si prácu zoženiem, lebo nielen žepotrebujem vychovať a živiť môjho syna, v stánku to je 2+2 sú štyria to je celý svet a ja potrebujem viac. Ten svet je pre mňa už malý a vymáte tú smolu, že ste prvý, u ktorého som to skúsila, za čo sa hanbím.“
„Nemyslite si, žetam bolo bohvie koľko. Ale bolo to posledné čo som dokázala nastrádaťa dala by som čokoľvek za to, aby som mala takú prácu, ktorá ma baví ajživí zároveň. Malo to byť poďakovanie, nie úplatok. To mala byť veľká kytica ruží,“ roztiahla som pažea ukázala som veľkú kyticu ruží, vtedy pohol brvou, snáď „ktorú keby somvám priniesla z vďaky vyhodili by ste ju von oknom?“
Vstala som a dokončilasvoj monológ: „ vyhodili by ste kyticu ruží pán riaditeľ? Tak ma vyhoďte, malato byť kytica ruží z vďaky.“
Ticho sme stália mne sa to zdalo ako večnosť, keď tu spustil ruky z briadkypristúpil ku mne, položil svoje veľké ruky na moje chudé ramená a povedalpotichu : „Posaďte sa a zabudnime na to.“
No tak vtedy bysom revala, ale len sa mi zasklili oči a ďalej sme sa bavili otvorene,povedal že ma neprijme blá, blá, ale bolo to jasné a rovné ako chlap,chlapovi. Rozlúčili sme sa s tým, že ak bude mať niečo pre mňa, taksa mi ozve.
V autecestou domov som cez závoj slz nevidela ani bielu čiaru na ceste, ani cestu,ani nič. Niekoľko krát som zastala a premýšľala či plačem od šťastia, žema nevyrazil, či od hanby akú som podstúpila.
No nedúfala som užvôbec, keď sa ma v jedno ráno v sobotu opýtal: „ Pani Monika a chceli by stepracovať v poisťovni?“
Moja reakcia bezzaváhania bola : „Áno chcela, môžem?“
Len si vzal číslona pevnú linku, napísala som mu ho na okraj novín, že sa ozve, lebo má jednanie apani riaditeľka zháňa spoľahlivých ľudí.
No zase som tonevidela veľmi ružovo, ale večer sa vrátil, zavolal, stretli sme sa, dal mi základnéinformácie, poučil ma. V pondelok som šla na pohovor.
Pani riaditeľka omne vedela skoro všetko, pýtala sa len na syna, či bude mať s kým ostávaťa tak. Po krátkom pohovore povedala: „ Ste prijatá.“
Neverila somvlastným ušiam, ale znelo to ako rajská pieseň.
Ja som predtýmpánovi riaditeľovi sľúbila, že sa mu po pohovore ozvem. Tak som mu z domuzavolala celá šťastná, : „Pán riaditeľ, prijali má, ďakujem.“ a onodpovedal: „ Ja viem.“
Odvtedy pracujemtam kde pracujem a každý deň mi ho môže pripomenúť.
Za tých 11 rokov,čo som tu mi asi 5-6krát zavolal a dlho, dlho sa so mnou zhováralo práci, o Adamkovi a všetkom možnom a nemožnom, skrátil sičas pri šoférovaní a spomenul si na obyčajnú ženu, ktorá sa ho pokúsilapodplatiť.
