Na poštu chodímpravidelne. S kolegyňami sa zhodneme v tom, že nájde sa na pošte pani,ktorá má kamennú tvár a nikdy nevyčaruje úsmev. Stretávam ju každé ráno naceste do práce. Mohla by som si zvoliť iné okienko, ale vytrvávam pri nej. Keďpodídem k okienku a ona sa spoza okuliarov prísne pozrie, tak sa vždyusmejem a podám jej zloženku s vetou : „Dobrý deň, mám to vyplnenésprávne?“ Sem tam zaznelo: „Dopíšte si tam, to či ono.“ Vzala som zloženkudoplnila a dodala: „Ďakujem.“ Toto mäkké ďakujem s miernym úsmevom minikdy neopätovala. Niečo ju trápilo a ja som chcela vedieť, čo? Nikdy somsi nevybrala inú prepážku. Celú túto chudú, nepríjemnú a chladnú ženu somchcela chápať. Každé ráno pri stretnutís ňou som sa pozdravila a pridala úsmev k tomu. Tak to trvaloveľmi, veľmi dlho, postupne mi na chybnú zloženku sama dopísala, čo tam chýbaloa v jedno ráno sa mi táto žena pozdravila a pridala úsmev.
No povedzte,potrebujete krajšie ráno. Moje nedožehlené vrásky sa v ten momentvyrovnali a svet je gombička.
Každé ráno je inéa neopísateľné, ale toto ráno som milovala.
Dnes je táto mojažienka vážne chorá a niekoľkokrát ma navštívila, vyrozprávala sa mia nikdy nezabudne pridať úsmev. Napriek svojmu trápeniu mi ho nikdynezabudne vrátiť.
14.05.2007
