Zuza si svojoušikovnosťou a zásahom osudu vykĺbila palec na pravej ruke. Bolééééésťneopísateľná. To ako keď vás niečo strašne bolí a neviete si pomôcť.
Záchrana je všakporuke: „Viola, odrežú mi ruku“ stála vo dverách do Violinho bytu a rukajej visela až po zem.
„Čo si zaserobila, pre boha?“ zalomila rukami priateľka.
„Ja, ja som lenchcela opraviť kľučku na dverách...“ zassskala Zuza „a porzi.“
Tak poďme ho a užsedeli vo Violinej starej rachotine a tá ju odvážala za pomocou. Napohotovosti lekár skonštatoval, že to chce röntgen. Ten je ale vzdialený 19kilometrov. No nič, stalo sa to v dobe, keď ešte nikto neuvažoval nad tým, že pre vykĺbenúruku predsa nemusí letieť sanitka 19 kilometrov spolu s pacientom.
„Dám vám sanitkua zavezú vás na ošetrenie“ skonštatoval lekár. „Chvíľu počkajte v čakárni“dodala sestrička a Zuza s Violou sa ocitli za dverami spolu so svojouneutíchajúcou bolesťou.
„Viola, zájdiprosím ťa domov a zober mi ponožky a nejaký sveter“ poprosila Zuza priateľku,lebo bolesť neutíchala a ešte k tomujej začalo byť ukrutne zima, aj keď bolo už horúce leto.
Viola nezaváhalaani sekundu a už sa viezla domov s odhodlaním do bodky vykonať priateľkinoželanie. Vošla do bytu, zo sušiaku na prádlo v predsieni zvesila dveponožky (pozrela, či sú rovnaké, veď ako by to vyzeralo každá iná, že?) zoskrine vytiahla sveter a už bola aj späť.
Do tej doby bolapristavená aj sanitka, ktorá obe priateľky viezla smerom k záchrannému bodu.Viola „starostlivá kvočka“ obliekla Zuze ponožky a zabalila ju do svetra.
Zuza si mimovoľne pomyslela: „dojímavo sa o mňa stará,súcití, tá moja Viola.“
Dorazili. V sekundeboli na určenom mieste a čakali trpezlivo verdikt snímku, nešťastnej ruky.
„Ták to musímenapraviť“ zaznelo od ďalšieho bieleho plášťa smerom k Zuze.
„Ľahnite si sem“povedala sestrička a ukázala na lôžko. Zuza si vyzula topánky (veď jepredsa inteligentná žena) a ľahla si na lôžko. Priateľka stála opodiaľ,zvierala v ruke sveter a sledovala každý pohyb odborného personálu.
Zuza zavesená s očamina priateľke znášala bolesť a vo Violiných očiach videla súcit. Keď tuzrazu Viola zatiahla hlavu medzi ramená, prevrátila oči a zakryla si rukouústa.
„Čo sa jej stalo?“prebleslo Zuze hlavou „je jej nebodaj zle?“
„Veď ona sasmeje, prevracia oči k stropu a čosi mi naznačuje.“ „Čo chce?“
„Au to bolí“pomyslela si a prst bol na mieste. Sestrička šikovnými pohybmi obviazalaZuze ruku a mohli ísť. Ostrá bolesťsíce povolila, ale vyčerpanie a zima urobilo svoje. Bola zmorená, len jejpriateľka Viola sa priblblo usmievala a Zuzaešte vždy nechápala, čo jej môže byť také smiešne.
V sanitke saViola už nezdržala a vybuchla v hlasný smiech.
Zuza zaklipkalaočami a vydala zo seba konečne hlas: „tak ja sa tam div nepočúram odbolesti a ty sa smeješ a prevraciaš očami?“
Viola sa cezzadúšajúci smiech nemohla dostať k slovu, do očí jej nabehli slzy smiechua bránica bolela. Záchvat smiechu nemal konca. Nie a nie prestať.
To už fakt Zuzudožralo. „Tak čo sa smeješ, ty opica.“
„Tak si pekneinteligentne vystupovala, hrdinsky si znášala bolesť a na ponožkách simala také dve diery ako svet....“ Viola ani nedokončila vetu a slzy smiechuvbehli do očí aj Zuze.
