„Je časkonvaliniek“, pomyslela si, „ako ich mám rada, tie nezvoniace zvonivé spiežovce.“Konvalinky by nevymenila, za žiadne iné kvety, aspoň nie v tomto období.Sú to „jarničky“, nadovšetko milované medzi kvetmi, jarné, s vôňou leta.Neželala si od neho nič, len aby jej ich priniesol k meninám, také nežné,voňavé a prirodzene nevinné.
Sľúbil jej ichcelú kytičku, iba pre ňu.
Zo zamyslenia juvyrušil zvonček, otvorila dvere ale nestál tam nik, zodvihla vchodový telefón. „Ktoje tam?“
„To som ja Márty,čau, otvor.“
Stisla bzučiaka,ako nazývala elektronický zámok pri vchodovej bráne, počula klapnúť dverea zvuk výťahu.
Ide jej drahá Ňaňa,tak volala svoju sestru po tom, čo ju tak nazval jej malý syn. „Ahoj Ňaňka, poďdnu“ privítala ju s nefalšovanou radosťou. Dnes bola šťastná, uvoľnená,mala mená a bola so sebou spokojná. Syna zobrala k mame, mala celýdeň pre seba a pre všetkých blízkych, ktorých má rada.
„Čau tučná“, takju volala sestra, ani nevedela prečo. Možno jej to prischlo, keď bola tehotnáa guľaté bruško bolo prvé v rodine – bolo to krásne nezvyčajné. A hovorilimu vždy, „naše bruško.“
„Čo je tučná, sisama? Nie ja som tu s tebou Ňaňa. Prešla bez váhania priamo k veci. „Takňurga“ /ďalšie meno z lásky/ „moja, k tvojim milým meninám ti prajem všetkonajlepšie a aby ťa nikdy neopustil ten tvoj optimizmus a humor zvlášť“,objala ju a strčila jej do rúk tabuľku čokolády. Ďakujem aj ja mám nejakédobroty pre vás. Ňaňa sa pohodlne hodila do sedačky.
„Kedy prídedomov?“ opýtala sa bez záujmu. „Už bymal prísť každú chvíľu.“
Kým bola oslávenkyňav kuchyni, Ňaňa zapla televízor, aby nebola ani chvíľu sama . Pripravenéchuťovky boli lákavé pre oči a keď si Ňaňa mľaskla, bola spokojná, vydarili sa.
V zámke zaštrngalkľúč, otvorili sa dvere, čakala kým vojde dnu on. Vošiel, ale zahol do kuchyne.
„Ahoj oci, už situ?“
„Ahojte“,prehodil, keď vošiel do izby. Spustil sa do kresla. Oslávenkyňa položila nastôl ešte jeden pohárik a naliala doň niečo na prípitok. „Čo je, čo je čosa tu deje?“
„Čo by sa dialo?“ešte stále s optimizmom a veslá podišla k nemu. „Sľúbil si midnes niečo ,ale nevadí, základ že si už tu. Tak na zdravie.“ Podišla k nemu a pobozkalaho, dnes je predsa Moniky. Pripila si, keď sa v tom rozbehla oproti nejzúrivá veta. „Čo si slepá, tam v kuchyni sú!“
Bez ďalších slovpoložila pohárik a s úzkosťou v srdci vyšla do kuchyne, boli tam,milované a tak voňavé. V pohári. Vybrala ich, vošla s nimi doizby. Sú krásne. Túžila ich dostať, dostať od milovanej osoby, ale takto?
Ňaňa prerušila totrápne ticho záchrannou vestou v podobe: „Daj mi ich ovoňať. Tie alevoňajú.“
Diera na dušibola taká veľká, bolestivá a pritom volala po akejsi pomste. Tie kvety, ktoréboli jej potešením sa premenili v zlomku sekundy na terč nenávisti.
„Dám tiz nich, vezmi si domov.“ Monika rozdelia kytičku a väčšiu časť podalasestre. Prešla k veži, vložila obľúbenú kazetu a na prvé tony sarozkolísala v bokoch. Pretancovala k stolu, vzala pohárika dopila ho. Nedá si pokaziť toto popoludnie. „Pôjdeme dnes večer niekam?“
„Som unavený.“Odpoveď bola krátka, ale veľavravná a jasná. Nevadí, pomyslela si.
Ňaňa vstala, „takja už pôjdem“, bolo jej úzko v tejto situácii, ktorú sotva vedel kto pochopiť.Poďakovala sa za všetko, vyšla na chodbu k výťahu.
Monika šla zaňou, pristúpila k výťahu aby sa rozlúčila. Ňanine jediné slovo na rozlúčkubolo, „debil.“
Dvere výťahuzaklapli a spoza nich sa ešte ozvalo, „zajtra prídem.“
Vošla do bytuktorý voňal. Voňal? Páchol po kvetoch s bielymi zvončekmi, ktoré nezvonianikdy viac. Vzala z košíka vyšívanie a pustila sa rátať krížiky, veďbolo predsa Moniky a konečne je tu máj.
