Zuza zobrala peňaženku,„ peniaze má a môžem ísť.“ Z dverí sa vrátila pre igelitku, lebo užich má doma na predaj.
Vošla do potravína prechádzajúc sa medzi regálmi, porovnávajúc ceny s myšlienkou napotreby domácnosti a dobrú večeru vliekla nákupný košík v ktorom pribúdalirôzne drobnosti.
Keď už nenašlanič, čo by ju zaujalo, namierila si to k pokladni.
Predbehla ju jejšikovnejšia kolegyňa, ale času ešte mala dosť, tak nech.
Položila košík napult a predavačka, ktorá celý deň monotónne nahadzovala rôzne sumy dopokladne vyčarovala sumu pre Zuzu.
„ Štyristo osemdesiatdeväť“zašvitorila a Zuzu oblial studený pot. Nie z tej sumy, veď tú už malaošacovanú, ale z toho, že zistila, že nemá peňaženku. „ Čo teraz?“ preletelojej hlavou.
„ To je trapas,prídem, nakúpim, tvárim sa spokojne ako korytnačka a nevzala som so seboupeňaženku....“
Siahla pozáchrane „Erika, požičala by si mi peniaze?“ obrátila sa na kolegyňu.
„Koľko potrebuješ?“Erika už ochotne otvárala peňaženku.
„ Päťsto korún“ hleslazahanbene Zuza „zabudla som peňaženku, a bola som presvedčená, že juberiem.“
„To sa stáva“chápala ju kolegyňa a nerobila si z toho ťažkú hlavu, lebo vedela, žeZuza jej tie peniaze určite vráti.
Zuza naložilanákup do igelitky a pobrala sa z obchodu preč neustále premýšľajúcnad tým, kam len tú peňaženku dala.
Vonku bolo teploa nákup mal svoju váhu. Čas obedňajšej prestávky sa krátil a Zuza sas plnou nákupnou taškou vliekla do práce. „Čo som toho toľko nakúpila“pomyslela si „normálne ma čosi tlačí pod pazuchou.“
Preložila sitašku do druhej ruky a mimovoľne si siahla pod pazuchu.
„No ja som aleblbec!“ zvolala a s pod pazuchy vytiahla svoju peňaženku, ktorú tampo celý čas silno stískala, aby jej pri nákupe nezavadzala.
