Ľudia, ktorí mudali život stratili záujem o malý voňavý, bezbranný uzlík, ktorý opatrovalvždy niekto cudzí. Malý človiečik, ktorý potreboval nehu a lásku ostalpohodený v kúte. Po ôsmich mesiacoch trápenia sa, ho zaviezli na ostrovzvaný starí rodičia.
Starký náruživýpoľovník, rybár, pracant, starká šikovná krajčírka, domáca. Títo dvaja ľudiazačali napĺňať Adamkov svet. Nezáujem rodičov o Adama je dodnesnepochopiteľnou skutočnosťou. Prvá nemoc, prvé kroky, pokusy o slová, maléstarosti a veľké radosti z človiečika, Adamka, prvorodeného. Dvajaľudia, ktorí vychovali troch synov a jednu dcéru dali Adamovi to, čo ichdcéra mu nedala nikdy. Znavení životom, ale s láskou sa staralio každý deň a každú jeho noc.
Keď mal Adam dvaroky a starká už už začínala cítiť, že je toho na ňu priveľa, dospelak záveru, že Adamove miesto je pri rodičoch. Obliekla Adama, zbalila muveci a priviedla ho domov k rodičom. Bol znova tam, kde by podľazákonitosti prírody mal byť odjakživa.
Starký sa vrátilz práce a našiel prázdne miesto pri stole a jeho veľké srdce munedalo sedieť zo založenými rukami. Veď ho už nevidel celých dvanásť hodína to je pre človeka s láskou v srdci veľa. Vybral sak dcére, aby aspoň na chvíľu videl Adama a privinul ho k sebe.Netrvalo to dlho a malý Adam už sedel na zadnom sedadle starkého autaa viezol sa tam, kam naozaj patril.
Starká zalomila rukami, avšak radosťz vráteného „syna“ bola mnohonásobne väčšia, než obava z toho, ženebude mať dosť síl vychovať to nechcené dieťa svojich rodičov.
Od tej chvílepatril Adam do tohto domu. Nezbedník a poslušné dieťa. V čiernychočkách ako uhoľ sa mu odrážali iskričky nezbednosti, ktoré však starký vedelsvojou prísnou tvárou skrotiť, teda aspoň tak, aby sa nechytila strecha. TakAdam rástol na tomto ostrove. Začlenil sa a keď už mal tri roky, starká hovodila s pravidelnosťou do škôlky. Do detského sveta, ktorý na ostrovechýbal. Svet plný hračiek a drobných kamarátov, básničiek, rozprávoka nových veci. Škôlka bola super vec a malý Adam bol miláčikom učiteliek.Bol malý prítulný nezbedník, ktorý však poslúchal na slovo.
Spoločné rybačky,keď ho starký priväzoval k stromu, aby nespadol do vody, prechádzky lesoma kŕmenie zveriny, kosenie ďateliny pre zajace, vôňa pokosenej trávya bábovky, to boli zážitky, ktoré nechali svoje stopy v Adamovejmysli.
Ale čas bežía Adam musí do školy, starká vzala Adama k rodičom. Veď škola bola zaplotom a od nich by to mal cez niekoľko frekventovaných ciest, nehovoriaco tom, že by mu trvala najmenej dvadsať minút.
Adamova rodina sarozrástla a on mal zrazu súrodencov. Už boli traja bratia a on bolten prvorodený. Tak sa stal školákom.
Každý víkend všakpatril starkému a starkej, kde sa cítil ako ryba vo vode. Jedného dňa všakotec rozhodol, že nepôjde viac k starým rodičom. Vzali Adamovi jeho ostrova starkému a starkej vzali potešenie zo „syna“.
Tak to ale eštestarkého nepoznali, dovalil sa s tisíckou otázok a jediným príkazom.Ten príkaz hovoril o tom, že nikdy, nech rodičia nebránia Adamovi, ktoréhonevychovávali navštevovať cez víkend jeho ostrov. A tak sa aj stalo. Adamkaždý víkend trávil u starkej a starkého. Tak ubiehal čas, lenprázdno v duši a pocit samoty bol zo dňa na deň väčší a väčší. Ak steniekomu na príťaž, to vycítite a Adam to cítil. Dlho „doma“ nepobudola do tretieho ročníka už nastúpil vzdialený od školy, ale na svojomostrove šťastia. Bol znova veselý, ihravý a samozrejme nezbednýa neopísateľne šťastný.
Ako dlho vydržíšťastie, to nik vopred nevie. Tak toto netrvalo príliš dlho.
Prvého mája, tendátum sa nedá nezapamätať, dobilo veľké a dobré srdce starkého raz a navždy. Adamov ostrov sazmenšil, ale bol ešte tu. On a jeho malý ostrov, kde sa cítil najlepšie nasvete.
V jehoživote ostala prázdna diera. So starkou sa delil o svoj ďalší život,starosti, radosti a prvé kroky v živote dospelých.
Dnes je dospelýmuž a na dvere zvoní chlapík v policajnej uniforme.
"Volá sa tvoj otecMikuláš? Narodil sa vtedy a vtedy?" sypal zo seba otázky.
"Umrel v čechách, bude treba sapostarať." zaznelo Adamovi v ušiach.
„Postarať?“ Veďkto iný ak nie prvorodený?
