V ten večerstála v sprche a prúd vody, ktorý schladil rozpálené telo a priniesolúľavu a pocit čistoty bol nádherný. Ten lahodný pocit, ktorý vždy milovala,sa ale v sekunde premenil na divný pocit strachu. Prešla si po prsiachznova a znova a ešte pre istotu raz a zas a zas. To predsanie! Nie, nie, nie!
„Hrčka? Odkiaľ,prečo? Od kedy, ako, čo s ňou?“ a ešte milión a jedna otázka,jej preleteli hlavou. Zastavila prúd vody a neveriac prechádzala to miestoznova a znova v nádeji, že sa mýlila.
Vyšlaz kúpeľne a musela sa o svoje boľavé zistenie s niekympodeliť. Jej „silná“ polovička zahlbená do televízneho programu, vzala tentoobjav na vedomie a slovo útechy bolo na svete: „nebude to nič, uvidíš.“
Mala pocit, žetoto už niekde počula, áno počula to ako obohranú platňu bežať vo svojej hlave,avšak toto slovné spojenie jej mysli neprinieslo žiadnu úľavu napätia v hrudi.
V tú noc savšetky sny odobrali na špacír do susedov, lebo žiaden sníček neprichádzalzatvoriť jej unavené viečka.
Ráno vstala čulá,ako keby spokojne oddychovala celú noc a nabitá neznámou energiou, nech užprišla odkiaľkoľvek a pustila sa do pracovného dňa. Plán v hlave juneopúšťal.
Načo sú námpriatelia, keď sme vždy zaneprázdnení a rozutekaní? Tak teraz to bolojasné a potvrdilo sa pravidlo, že priateľa stačí požiadať raz a ...
„Inheď sidohodnem stretko s lekárom a potom s ďalším a musím vedieťkoľko bije. Nebude to nič“ utvrdzovala sa v tom, hovoriac tieto slovásvojej priateľke.
Postupnosť bolapresná a rýchla. Obvodná lekárka, gynekológ a v pondelok ju čakáodborník, mamograf a ultrazvuk.
Tento víkend bolnajdlhším víkendom v jej živote. Vliekol sa piatok, vliekla sa sobota,a nedeľa bola nekonečne dlhá.
Bez spánku a predsaodpočinutá vstala o 4:30 ráno, vychutnala si svoju kávu na balkóne.V duchu sa pripravila na akékoľvek odpovede, závery a postupy. „Táka môžeme vyraziť na cestu, necestu.“
V nemocnicije aj vzduch iný, ťažší, hustejší a dusivý. Biely plášť, podanie rukya pokoj ukrytý v ňom. Stretla sa zoči-voči odborníkovi s pokojomv očiach. Jediné, čo od neho žiadala, boli jasné odpovede a riešnia navšetky možné alternatívy.
V sekundeboli výsledky na stole. Verdikt znel: „Ostanete tu a zajtra vás operujem.“
To, čonezachytili jej hmatové bunky bolo to, čo sa muselo riešiť ihneď. Prekvapeniesa ukrývalo kdesi inde. Prišla s problémom v ľavom prsníkua zrazu jej mali rezať pravý. Prijala všetky tieto informácies chladnou hlavou a potláčajúc v sebe strach, prekvapeniea tisíc iných emotívnych pocitov vydávala príkazy, ktoré navigovalimanžela čo, kedy a ako má vybaviť a doniesť do nemocnice, lebos takým rýchlym tempom, aj keď jej vyhovovalo nepočítala ani ona.
Kolotoč saroztočil. Príjem, odber krvi, odber vzoriek bez znecitlivenia z cístz prsníkov, vizita a ráno....
Dokonalý pokojv bielom plášti jej dodával odvahu a presvedčenie o tom, ževšetko je tak ako má byť. „O desiatej ste na rade.“ To bolo všetko, čovedela. Minipanika ju premkla, keď ručičky na hodinách ukazovali 10:10. „Nedalimi náladovku“ pomyslela si „a ani mi ju nedajú.“
Vstalaz postele vo svojom kútiku vyronila dve slzy, striasla saa pripravila sa na boj: „ nedajú mi náladovku, ale ja si ľahnem pokojná naposteľ a budem sa dívať len na plafíon a do svetiel a nikaminam, uspia ma a ja sa budem dívať len na plafón, nič sa nedeje“zopakovala si túto vetu aj nahlas a ľahla si do postele odhodlanápodstúpiť všetko.
Na jejprekvapenie sa vo dverách objavila sestrička a ako dikobraz napichala donej "všetky" injekcie, ktoré boli na oddelení. „A už ju vezú.....“
Nech robiliokolo nej čokoľvek, odhodlanie hľadieť do plafónu jej ostalo a keď sa jej opýtate,čo videla? Videla zopár milých tvári a plafón.
„Urobíme rýchlyrez“ nahol sa nad ňu "Pokoj" v zelenom rúchu.
„Ako vie, žezelenú mám rada?“ nestačila narátať ani do nuly a svet okolo nej prestalexistovať.
„Tak a tobolo celé?“ pomyslela si, keď sa prebrala na izbe. „Veď to nič nebolo.“
Na všetky otázkylekárov typu: „Tak ako sa cítite?“ odpovedala „Ďakujem cítim sa dobre.“
Nič ju nebolelo,len keby mohla posunúť čas o desať dní dopredu. Na vtedy totiž malaprísľub konečného verdiktu o pliage, ktorú ešte nevedel niktopresne identifikovať.
Počas pobytuv nemocnici dostala nespočetné množstvo telefonátov, SMS aj od ľudí, ktoríani nepripadali v úvahu, že by sa mohli ozvať. Bolo to príjemné,povzbudzujúce a motivujúce.
Každý, kto juzavolal s otázkou: „ Si (ste) chorá?“ odpovedala „Nie som chorá, len mamuseli operovať.“
Myšlienka, na to,že je chorá jej bola cudzia a vzdialena. Dočkala sa, prišiel ten deň.
Prepustená, voľnáa predsa v okovách myšlienok o všeličom komplikovanom. Dlhé dničakania, keď bola obklopená priateľmi, ktorí ju aspoň za dňa rozptýlili. Cítilavšak príliv pozitívnej energie zo všetkých svetových aj nesvetových strán.
Ani na sekundunepripustila negatívne myšlienky k sebe.
Narkóza jenarkóza a unaví aj koňa. Nemohla o tom predsa vedieť, veď nikdynebola vážnejšie chorá. Dlhé dni strávené pozeraním filmov, čítaním kníh,písaním a drobným upratovaním ju zakaždým unavil.
„Zajtra jepiatok“ pomyslela si, deň, ktorý jej dá odpoveď na jedinú otázku „som chorá?“
Spala tvrdoa dlho. Kúpeľňa, čerstvá voda na prebudené oči. Ranný rituál s kávouna balkóne. Odpoveď na list od milej pani Emílie. Čas sa pomaly vliekol.„Nemôžem ostať doma, sama“ uvedomila si potrebu nebyť so svojimi myšlienkamisama. Rýchlo sa obliekla a skoro pol dňa strávila medzi ľuďmi, snažiac sazahnať podvedomé myšlienky do kúta, alebo rovno von z hlavy.
Predlhý boltento piatok. Inokedy jej deň nestačil a bol jej krátky, no dnes sanevedela dočkať konca. Zavolala svojho lekára aspoň 5-krát (viackrát sa neodvážila) až sa jej ozvalznámy hlas: „ Tak môžete si prísť pre výsledky v pondelok, no a súvšetky negatívne.“
Tanec radostia slzy šťastia, uvoľnené napätie, tak to chce pohár vína, „som negatívna.“
Zavrela na chvíľuoči a skladačka presne zapadala. Nič sa nestalo náhodou, všetko malo svojzmysel a takto to malo byť.
Venované všetkým, oni už vedia komu:)
