„Viola...“napadla ju záchranná vesta „áno Viola.“
Zbehlao poschodie nižšie a oprela sa do zvončeka. Záchrana bola doma. „Čoje, čo sa deje? Horí snáď?“ otvorila Viola dvere.
„Violka, zober maniekde, lebo ja do rána na zuby zakapem a v meste nefungujepohotovosť.“
Viola hodila naseba rifle a tričko a s kľúčmi od starej škodovky bolapripravená zachrániť Williho. „Tak ideme, sadaj!“
V tej chvíliuž bolo Zuze, ktorá sa bojí zubára ako čert kríža všetko jedno, len nech ju tejbolesti zbavia a to čím skôr. Celú cestu do mesta vzdialeného 19kilometrov nepreriekla ani slovo (veďkomuže by už bolo do reči?). Len záchranárka Viola námatkovými otázkami typu:„Ešte bolí? Veľmi bolí? Vydržíš?“ kontrolovala prah bolesti svojej trpiacejpriateľky.
Cesta ubiehalaZuze veľmi pomaly, aj keď Viola robila čo sa dalo. Konečne svetlá mesta.Dorazili pred nemocnicu a vpálili do čakárne. O malinku chvíľuz dverí vykukla sestrička. „Nech sa páči.“ Zuza s nevôľou vstalaa s myšlienkou „to sa mi má páčiť?“ vošla do jamy levovej.
„Mladý doktorík“pomyslela si, keď si sadala do kresla.
Nahol sa nad ňu„otvorte ústa prosím.“ Klepol ma zub a trafil. Zuza s ústami plnýmiakýchsi nástrojov zjajkla. „Ccc, ten budeme musieť vytrhnúť, že sestrička?“
„Asi áno pándoktor“ sestrička súhlasne prikyvovala, potvrdzujúc verdikt pána doktora.
„Hm, ale ja somešte zub netrhal. No ale nič, skúsime.“
Zuze sa naježilivšetky chĺpky na chrbte. „Nikdy netrhal zub, bože môj....“ nestihla vetudomyslieť, keď tu zaznelo: „Sestrička, dáme injekciu?“ Zuza prikyvovala hlavou,skoro jej ju utrhlo, keď tu sestrička povedala: „No dajme.“
Pripravilainjekciu a podala ju doktorovi. Ten sa otočil k sestričkea nadvihol obočie: „Kam to pichneme, do žily, či do svalu? Ccc, takpichneme to niekde sem.“ A aplikoval dávku do ďasna s prekvapivouľahkosťou.
„Táka počkajte chvíľu vonku“ povedal Zuze spokojný so svojou doterajšou prácoua poslal trpiteľku do čakárne k Viole.
„Kam si ma topriviezla?“ napálila Zuza otázku k Viole, keď už ostali v čakárnisamé. „Prečo, kam?“ nechápala ešte vždy Viola. „Veď on ani nevie, kam mi mápichnúť injekciu, nieto ešte aby mi ťahal zub. Poďme domov!“ prehovoril zo Zuzystrach.
„Ták to teda nie!Keď sme sa sem hnali takú diaľku, tak to pekne dotiahneme do konca“ trvalaViola na svojom.
„Hej, ale tynemusíš ísť k nemu dnu, ale ja hej“ zafňukala Zuza.
Viola zo svojhoneustúpila. Čakanie sa zdalo také dlhé ako natiahnutá žuvačka. Nebolo koncakraja, keď sa otvorili dvere a z dverí vykukol „doktorík bez praxe“.
„Sestrička,pacientka ešte nespí. Tak poďte ďalej“ zašvitoril.
Zuzu v tenmoment prestalo bolieť všetko. Sadla si do kresla, odhodlaná už vydržať všetko,čo sa bude diať, nech už to bude čokoľvek.
Zaprela sa dokresla a pevne stisla opierky , cítila, ako sa jej nechty zaryli dokoženky, zavrela oči a naširoko otvorila ústa. Na sekundu , či dvepocítila studený kov v ústach, tampón a pri vete: „Zatnite zuby,prosím.“ pochopila, že celý čas bola v tých najlepších rukách odborníka,ktorý bol iný než ostatní.
