Zdedila som sluch a hlas po mamine a veľa nechýbalo, bola by som sa možno dostala aj na javisko. Vyhrala som okresnú súťaž v speve ako štrnásťročná a s víťaznou piesňou som mala vystúpiť v našom hoteli večer pred bežnými návštevníkmi. Odtiaľ sa mala odvíjať moja ,,kariéra". Vedúci kapely zatelefonoval môjmu otcovi a prosil ho, aby ma pustil na toto vystúpenie. Rozhovor bol dlhý. Otec stále odmietal. Kapelník dlho naliehal no nakoniec to musel vzdať. Načúvala som, keď ocko reprodukoval telefonát mamičke v kuchyni. Bolo jasné, že pred verejnosťou spievať nebudem. V hoteli sa schádzali hlavne mladí vojaci a otec ma vraj chcel pred nimi uchrániť.
Prešlo veľa rokov. Stala som sa učiteľkou v materskej škole a tam som mala možnosť vyspievať sa do vôle.
Raz, keď som spievala deťom, šesťročný Milanko sa ma spýtal, prečo nie som speváčka. V stotine sekundy sa mi vybavil v hlave príbeh z mladosti a ockov telefonát, v ktorom stále dookola opakoval kapelníkovi svojim slangom: „Né! Pišta, né! Ešče je velice mladá a tam sú samí vojáci..."
Nepomohli žiadne moje protesty. Otec si postavil hlavu že tam nepôjdem a hotovo. Darmo sa mamička za mňa prihovárala. Neustúpil ani o krok. Mal tri dcéry a chcel do bodky splniť, že ich uchráni aj s brokovnicou v ruke...
Ale toto som nemohla rozprávať malým deťom. Tak som Milankovi jednoducho povedala, že ocko mi to nedovolil.
,,Prečoooo?" - ozvalo sa viacero detí. Na to ich prekričal malý Milan, tiež svojim nárečím: ,,Já už vím prečo! Lebo by ste chodyly po šelijakých oných a dovlýkly by ste domóv volákého oného."
Smiechu som sa nezdržala a smejem sa aj teraz, keď stretávam Milanka, ktorý už vychováva svoju dcérku. Bolo to vtedy presne tak! Ocko to dopodrobna okomentoval, ako tam na mňa číha nebezpečenstvo rušného, nočného života a že na to som ešte mladá.
Vo svojom povolaní som sa potom vyspievala do vôle. Okrem toho ma dlhoročná práca zásobila tiež krásnymi spomienkami, ktoré som dávno prestala porovnávať s tými speváckymi.
