"Požehnaj nám, Pane, aj nabudúce..." - starká vždy spraví krížik na bochníku chleba, skôr, než doňho zakrojí. Roky rokúce. V kuchyni s nízkym stropom natierala chlieb svojim vnúčatám. A starký krájal slaninu. Ako nám chutilo!
"Počkáááj, počkaj Petríček! Zjedz s paštikou chlebíček!" - gramofónová platňa pukotala, tichúčko sme načúvali v priestoroch knižnice príbehu o neposlušnom Petríkovi, ktorému nechutil chlieb natretý paštikou. Namaľoval mu oči, nos a ústa... Tak, ako sme to robili aj my. Tak, ako to robia aj naše deti.
"Mami, nezabudni mi pocukriť!" - Daniel sleduje, ako natieram čerstvo odkrojený krajec. "Aj ja chcem s cuklom," - naťahuje sa Nelka ponad stôl. "To nie je cukor, ale soľ! Však mamííí..." - opravuje ich Kristián.
O týždeň mu budem chystať školskú desiatu. Hm, prváčik... možno tiež bude spolu so štrbavými spolužiakmi počúvať v knižnici rozprávku o paštikovom chlebíku.
26. rok požehnaný natieraním chleba. Vďaka zaň.
