Katarína Moravová
Sme adaptovaní?
Myslím adaptovaní na Euro.
o autorovi nech hovoria iní... Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, Písanie do vetra, Očami mamy, iba tak, Zo Sliačanskieho chotára, Myšlienkovod, Zrýmovalo sa mi, Ofúknuté z prachu, bežné domáce (ne)činnosti
...ktorý tiež musí platiť na dieťa výživné .
- túto múdrosť mi raz povedal náš starký, ktorý toho nezvykne veľa nahovoriť. Skoro mi oči vyskočili, toto som veru nečakala. A od neho už vôbec nie :) Bežne sa nezvyknem zaoberať témou telo a postava a kilánavyše a pod. Lenže dnes ma niečo trápi a mám potrebu to niečo vypovedať:
Ležala na nemocničnom lôžku vo vedľajšej izbe. Dvere jej nechávali otvorené dokorán a tak sa jej hrubý hlas vznášal dlhou chodbou až k izbe sestier vždy, keď niečo potrebovala. Nohy už pravdepodobne neuniesli mohutnú postavu.
Niektoré pocity sú nevysvetliteľné, ale sú. Dokonca veľmi intenzívne...
Tajne im závidím. Tú bezproblémovosť, s ktoru sa prihovoria komukoľvek a kdekoľvek.
Atmosféra v diskusiách hustla už dlhší čas, príspevky boli plné bolesti, sklamania a pod. Vtedy Lienka prišla s pekným návrhom.
Má silné čeľuste, často je hladný, nuž hryzie. Vnútro vibruje, myšlienky frčia. Nedá sa mi na nič nemyslieť. Už som to veľakrát skúšala. Nedá sa. A tak vystieram dlane a chytám do hrstí to, čo vôkol preletí.
...zvykne zo žartu hovorievať Kocúrik. A veru takí sme. Jeden je pán niekto a druhý zrnko piesku voľne pohodené vo vesmíre. Je tu však ešte aj tretí. Ten, kto iba žije... tak, že o tom ani poriadne netuší.
...tie, ktoré som prečítala ako malé dieťa. A najmä tie najobľúbenejšie.
Hipokratovu prísahu nazvali pokryteckým sľubom. Konečne, zakričali milióny usmrtených embryí. Konečne, zakričali zo záhrobia duše eutanázie. Konečne, zakričalo moje tiež dávno mŕtve svedomie. Nahlas sa mi kýchlo, nuž teda pravda je. A to ma prebudilo. Do života. A moje vnútro čosi zabolelo. Jemne, no intenzívne.
Rozmazané čosi v obrovskom vyleštenom zrkadle. Mala by som to byť ja... sledujúca novovznikajúci účes na mojej hlave. Kaderníčka sa spokojne usmieva a ja sa usmievam s ňou. Tiež spokojne. Veď sa nevidím... ani to, či ma kazí alebo vylepšuje.
Čokoládový Mikuláš mi v hypermarkete nakládol poza uši už niekedy v polovici septembra. Utekala som od neho čo najďalej, lebo sa mi snažil vyískať pavučinky zo strapatých vlasov. Čím viac som utekala chrániac si babie leto v náručí, tým viac sa mi ho snažili ukradnúť. Bilbordy frajersky postávajúce vedľa ciest, hlasné reklamné spoty unikajúce z médií... Mám pocit, že tohotoročné Vianoce mi natlačili nasilu.
Nepamätám sa, kto bol vtedy s nami v poli vyorávať zemiaky. Pamätám sa len na slnečné lúče babieho leta predierajúce sa dierkami tmavomodrého svetra prehodeného cez vozík do ktorého si ma uložila spať. Lúče voňali teplom a sveter tebou. Mala som dva roky a bolo mi veľmi príjemne.
Detstvo kráča nocou oblečené v pyžamku a vetrovke narýchlo pozapínanej maminými roztrasenými rukami... na nohách čižmy – prvé, ktoré prišli pod ruku. Nebo plné hviezd, obrovský guľatý mesiac a chladný vietor osúšajúci slzy trom postavám utekajúcim z domu pred opitým agresívnym otcom. Tuho sa drží maminej ruky vediac, že ona v tej tme nevidí nič. Ani ten žiarivý mesiac na oblohe.
Mám stres. Celkom kvalitný. Nájde sa niekto, kto by ho kúpil? Strelím za babku... Čert ber všetky prachy sveta! Chci být hlídačem krav ako spieva Jarek Nohavica.