Krížová cesta. Bola na začiatku tej našej spoločnej.
Najskôr si mal pracovný úraz na oku. Humor ťa neopustil, vravel si: "jedna mladá slečna mala dlhé podpätky". Smejem sa, že si musel oslepnúť na jedno oko, aby si si našiel ženu. Rana sa hojila zázračne rýchlo, aj lekári sa čudovali. Mal si veľa voľného času, v srdci vďačnosť, tak si sa rozhodol nahrať hudobnú Krížovú cestu. Potreboval si do nej načítať text. Poslali ťa k nám, mama otvorila dvere, zavolala sestru, sestra mňa...
MAŤ TAK TAKÉHO BRATA... TAK TO UŽ HEJ!
Ten jeden, dva, tri... dni,
keď chodili sme nahrávať,
zapísali sa do historickej časti mojej pamäte.
Len málokedy v živote máš šancu
spoznať dušu spriaznenú.
A predsa sa nám to podarilo.
Síce sa objavilo zopár ťažkostí,
no kto by sa vzdal kôli roztrhnutej gumičke?
A tak sme roku Pána 99
dokončili dve Krížové cesty.
Aj veselo nám bolo
a možno aj smutno,
ale bolo fajn.
Už môžeme len spomínať.
Možno... na budúci rok?
"Srandičky, srandičky... na to by vás bolo!"
August 2000, Rím:
Na chodbe univerzity Gregoriany sa rýchlo navlečiem do svadobných šiat, ty kdesi v pivničných priestoroch do svadobného obleku. Krojovaný sprievod, harmonika, slovenské ľudovky, rímske uličky, kráľovská kaplnka baziliky Il Gesu a "ja, beriem si teba a sľubujem... tak mi Pán Boh pomáhaj".
Vytancovaní, usmiati sme sa vrátili prezliecť do tričiek a kraťasov, jeden telefonát domov: "mama, už sme svoji" a odchod ku Coloseu - prežiť Krížovú cestu so sv. Otcom Jánom Pavlom II. a ohromným zástupom mladých ľudí, ktorí prišli v jubilejnom roku na GMG. Palmové ratolesti, horiace sviece, úžasná atmosféra - naša svadobná noc.
Veľký Piatok, trinásteho, za oknami snehová fujavica. Deň umučenia Pána, my dvaja v pôrodnici. Vlastne už traja :) Takto sa narodil Kristián, naše prvé dieťa. Nezabudnem na slzy šťastia v tvojich očiach.
Poznám príbeh o človeku, ktorý nechcel svoj kríž. Zdal sa mu priveľký a priťažký, príliš nepohodlný... Boh ho vzal do miestnosti plnej krížov, nech si vyberie nejaký iný, ktorý sa mu bude páčiť viac. Človek skúšal, preberal... až si nakoniec jeden naložil na plecia. S úsmevom povedal - tento mi je akurát. A keď sa mu lepšie prizrel, zistil, že je to jeho starý kríž.
V ďalšom príbehu kráčajú vedľa seba dvaja ľudia nesúci na pleciach svoj kríž. Jeden neprestajne repce, že jeho kríž je dlhší ako súpútnikov... nuž vzal pílu a jednoducho z neho odrezal. Prišli ku priepasti, cez ktorú neviedol most. Premýšľali, ako prejsť na druhú stranu. Zrazu prvý človek položil cez priepasť svoj kríž, pohodlne po ňom prešiel a putoval ďalej. Ten druhý, to skúsil tiež, ale jeho kríž bol prikrátky - chýbala práve odpílená časť.
Čas sa rúti. Prináša nové a nové povinnosti, čarovné chvíľky nahrádzajú chvíle plné starostí, únavy, osamelosti, bolesti... Niekde som počula, že manželia sú si sebe navzájom krížom.
Si mojím krížom, ktorý je veľmi ťažký. V niektorých momentoch ťa nevládzem niesť. Vlečiem ťa za sebou po zemi, a ty si z toho celý doráňaný. Chce sa mi z teba odpíliť alebo ťa vymeniť. Často na teba nadávam, si pre mňa veľkým bremenom. Aj odhodiť som ťa už chcela, prepáč mi to. Niekedy som z teba vysilená, unavená, nevládzem alebo sa mi nechce vládať. Si mojím ťažkým krížom, ale dobre viem, že ja tebe nie som o nič ľahšia... Ďakujem, že ma tak statočne nesieš ďalej a myslím na Ježišove slová:
"KTO CHCE ÍSŤ ZA MNOU, NECH VEZME SVOJ KRÍŽ A NECH MA NASLEDUJE."
