Možno o rok... frajersky tancujúc pred chladničkou v kuchyni som drsným hláskom spievala spolu s čiernostrieborným tranzistorom - Slečna ja vás zveziem, moje auto je dosť veľké, počúvajte slová ktoré hovorím... "kantáre a fíre tudu mandžáre a mére..." - Smiala si sa. Bol to dobrý pocit. Rádio otec neskôr hodil o zem, tak ako kopu ďaľších vecí.
"Poďte, niečo vám ukážem," viedla nás starká tajnostkársky do zadnej izby. Otvorila dvere, vnútri bolo teplúčko z rozohriateho PETRÍKa. Aj dnes cítim to obrovské napätie visiace vo vzduchu. Nič sme nevideli. Až keď sme nazreli za dvere. Stála si ukrytá za nimi, hneď som ti skočila okolo krku a skoro ma roztrhlo od radosti. Po tvári ti stekali slzy. Po týždni alebo po dvoch si sa vrátila z nemocnice - bola si na preliečení očí. Vždy sme vedeli, že dobre nevidíš. Kde bol otec?
Sedeli sme s Ivkou na kuchynskej linke. Bolo to niečo čarovné, nikdy pred tým sme tam nesedávali. "Tá teta má fúzy," šepkali sme si, ale nie dostatočne ticho. Fúzatá teta k nám prišla na próbu. Niečo si jej šila, tak ako mnohým iným tetám. Zahanbene si nás zahriakla, ale ona sa zasmiala. Nechala nám malé autíčko. Veľa rokov si šijávala po nociach, aby sme prežili. Otec raz roztrhal pošité veci, rozbil šijací stroj a svoju výplatu vždy prepil.
"Ty špina!" kričal ožratý. Bola noc, zima. Plakali sme v posteliach prykrité naškrobenými perinami, vzduch oťažel cigaretovým dymom a kyslým zápachom alkoholického dychu. Stála si vymknutá von v nočnej košeli a utešovala nás cez okno "Ivanka, neplačte. Nebojte sa. Nie je mi zima." Strašne som sa bála. Strašne. Aj vtedy, keď sme x-tý krát utekali dolu dvorom narýchlo oblečené do hocičoho a on za nami vyhadzoval topánkami.
Odhodlala si sa. Odišli sme navždy. Bývali sme tri ženy v jednoizbovom byte. Ponorková choroba občas prepukla naplno. Stále si šila, mali sme všetko, čo ostatné deti. Aj veľkú papuľu v puberte. Odmietala som umývať riad. Chýbalo mi uvedomenie, že tým pomôžem tebe. Prepáč. Aj za nedodržané slová a neskoré príchody domov. Láska k frajerovi bola silnejšia.
Vydala som sa. Prišlo prvé, druhé, tretie dieťa. Pomáhala si mi, presťahovala si sa k nám. Vzťahy medzi nami boli všelijaké. Veď ty vieš. Pozerať sa, ako si ubližujú dvaja môjmu srdcu najbližší ľudia nie je nič moc. Srdce sa roztrhnúť nedá. Aj ja mám veľký podiel viny na tom, že už s nami nebývaš. Človek vedie boj s hlúposťou, tvrdohlavosťou, namyslenosťou a urážlivosťou celý život. A s lenivosťou?
Dnes máš narodeniny. Pôjdem ti s deťmi zablahoželať. Bez manžela. Povedala si mi, že si mu odpustila, ale mňa to veľmi bolí. Chcela by som vás mať obidvoch spolu. Tak ako sa to patrí a nie preto, že sa to patrí. Mrzí ma to. Ale asi treba nechať čas, nech zahojí rany, lebo vrátiť späť sa nedá. Uvažujem, koľko nádejí si musela v živote pochovať?
Minule som písala o detstve a niekto (ne)známy mi v diskusii napísal, že mu tam chýbala zmienka o tebe. Ľuďom sa asi zdá, že môj život je poézia, ktorá vo mne zabíja spomienky a svedomie. Asi netušia, že na prežitú bolesť sa nedá zabudnúť, aj keď si to človek veľmi želá.
Na záver len staré, ošúchané, ale o to viac úprimné ĎAKUJEM.
