Aj takéto chvíle zažívame my, (nanič)mamy. Chvíle, keď si pripadáme ako uštvané zviera.
Až príliš často... osamelá, nedocenená, unavená, vystresovaná... s pocitom, že na mňa kašle celý svet a hlavne manžel, ktorý sa snaží kdesi v Tramtárii zarobiť na chlieb a domov sa dostane raz za týždeň aj to len na pár hodín...
Hlava plná úvah: ako to robia tie ostatné dokonalé všetkostíhajúce, vždyupravené, nonstopusmiate? Ako sa rozdeliť na deväť (a viac) častí - jedna upratovať, druhá prať, žehliť, skladať, tretia variť, vypekať a riady umývať, štvrtá s láskou a božskou trpezlivosťou sa venovať deťom, piata nakupovať, úradné záležitosti vybavovať, šiesta udržiavať postavu a look, siedma pestovať zdravú zeleninu a chovať psy a mačky, ôsma venovať sa sama sebe, relaxovať, vzdelávať sa... a deviata vždy čakajúca s usmiatou tvárou, otvorenou náručou (a nohami do Vitajte) na svojho narobeného manžela?
Nie som panna Zázračnica... moja až pričasto používaná fráza.
A tak... napriek všelijakým oklamčákom unavenej psychiky, ako napr. hra na dobrodružstvo uprostred absurdných situácií, sa občas zrútim a skrz-naskrz podľahnem tomu spomínanému zúfalstvu.
Vyrevem sa, poutieram sople (taká prozaická vec, k plaču by to nemalo patriť), vypršaná z bolesti a vlastnej neschopnosti sa reštartujem, usmejem na deti, pre zmenu ich pohladím a vyobjímam ja a ide sa opäť na vec. Do boja, vyzbrojená vareškou, prachovkou a odhodlaním pokoriť každodené starosti.
Len často rozmýšľam, čo budem robiť, keď mi tie moje ratolesti podrastú, už nebudú na mne závislé a vytratí sa z nich detská chuť pritúliť sa... zostanem plakať s prázdnym objatím?
