Vchádzam s hlbokým nádychom a spokojným výrazom hviezdy reklamného spotu na aviváž. Vzduch je krásne fresh a moje včera opraté prádlo tiež. Každodenný rituál žienky domácej:
vysypať ufúľané, roztriediť podľa farieb, skontrolovať vrecká, napchať do práčky, zabuchnúť dvierka, nasypať prášok... ešte trochu... ešte trochu... avivážou blahosklonne plytvám, lebo výsledok je taký... no jednoducho voňavý. A antistatický samozrejme. Spustiť program a pozerať ako sa to točí (bože môj, čo sa môže v tej troške vody poriadne vyprať???). Nevydržím a dolejem (aspoň jednu prázdnu nádobu z tej aviváže).
... ... ...
Čas pokročil, treba rozvešať. Prichádza magická chvíľka plná napätia... vypralo? nevypralo? Prehodím vyžmýkaný obsah práčky do pripraveného vedra a pomaly vyťahujem kus po kuse akosi prirýchlo sa zväčšujúce detské oblečenie. Vyfŕskať, prebehnúť pohľadom (hm, tento fľak zostal, doparoma a taký drahý prášok) a spolu so spomienkami, snami a túžbami prehodiť cez šnúru.
Pred očami sa mi s voňavými dňami striedajú farby, časom vyhryzené dierky, nové nevyprané fľaky a starnúce ruky.
