S krátkozrakosťou si človek užije všelijakej srandy:
Okuliare sa stali mojou každodennou súčasťou až vtedy, keď som sa spolužiakom na ulici zdravila dobrý deň, pretože som netušila, koho som stretla.
Bez sklíčok na nose vidieť len rozostrený svet. Občas je to výhodou - napr. pri recitovaní na súťaži som nemala problém dívať sa priamo do hľadiska. Netušila som, kto sa na mňa pozerá ani na koho sa pozerám ja.
Raz som mala okuliare v oprave, náhradné som ešte nemala. Slepú ma zastihlo finále rétorickej súťaže. Vedela som, že má byť prítomný aj riaditeľ školy, zástupca a niektorí profáci. Bolo ich treba v úvode priamo osloviť... nevidela som kto tam sedí, nuž som predniesla - vážený profesorský zbor...
Zaujímavá je návšteva plavárne a tiež zimné obdobie, keď sa sklá po vstupe do teplej (a vlhkej) miestnosti zvyknú orosiť.
Po pôrode môjho prvorodeného syna pán doktor zdvihol do výšky - nech si ho mamička obzrie... Zabudli, že nemám na nose okuliare, aj to, kde sa nachádzajú. Vešiak so županom bol našťastie blízko.
Skúsila som aj kontaktné šošovky - v deväťdesiatych rokoch však boli na našom trhu dostupné iba tie tvrdé. Ej to som sa niečo naslzila - v zime po vstupe do autobusu (ktohovie, čo si mysleli ľudia, keď ma videli ako sedím so zatvorenými očami a po lícach mi stekajú potoky sĺz). Spomínam si, že raz som zaspala do školy... autobus som ešte stíhala. Schytila som do ruky puzdro a šošovky som si zakladala cestou v behu. Zázrak, že som vtedy niektorú nestratila.
Zvažovala som aj laserovú operáciu rohovky - dnes už bežný zákrok. Len si akosi neviem predstaviť život bez okrasy okuliarového rámu. A ostatní si zas nevedia predstaviť mňa. Zvyk je vraj železná košeľa. No veď ... uvidíme :)
