Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(1)
Koľko krát, básnik, k nebu oči dvíhaš,
koľko krát drvíš v prstoch ďatelinu
zavadiac pohľadom o horizont
sklopíš svoje zraky na dolinu.
A sa k nej dívaš...
a si ju nežne hladíš v sebe
malebná dedinka v nej sa skrýva,
biele domčeky učupené,
i drobné políčka,
kolíbky plné voňavého sena,
kamenné chodníčky vábiace k potoku,
i roky detstva tam - čas chlapčenského snenia.
So zaľúbením, básnik, hľadíš...
Pohľadom miluješ sa s rodnou hrudou
akoby zrelou devou bola,
preniká Svetlo tvojou hruďou až rozzuní sa celá!
Do tejto zeme, čo ťa batolila,
dnes vložia tvoje staré telo,
objíme si ťa mocne, silne,
sťa Matka strateného Syna...
