Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(0)
Tak nesmelo smelo sa tváriš
keď stretneš na ulici lásku.
Chceš jej niečo dať
a venuješ jej sedmikrásku.
Odrazu narastú ti krídla
zmeniac sa na snehovú vločku
vletíš tam kde šťastie stavia sídla
pre opustených ktorí nie sú sami.
Zatúžiš po objatí svojej mŕtvej mamy
a slza ti stečie dolu lícom.
No stále sa tváriš blažene.
Cmúľajúc cencúľ kryštáľový
si vykračuješ po chodníku času
za sebou ťaháš kabát nový
a prstom kreslíš čiarku na stene
až dôjdeš do starého parku
kde usadiac sa na lavičku
vyvrátiš hlavu do neba
a hodíš pred seba dlhú tyčku.
