Zbehla som do hypermarketu, čo bola len jedna z mnohých povinností onoho besného dňa. Švagriná aj s malou neterou boli so mnou, keďže sme mali kočík, vzali sme si do ruky každá po malom nákupnom košíku. Nabrali sme väčšie množstvo tovaru ako bolo pôvodne plánované, nuž dva chleby sa do košíkov už nevmestili, Dianka spinkala, nechceli sme jej ich položiť na nožičky a chlebíky sme pohotovo šupli do úložného priestoru pod detským kočíkom. "Aby sme ich nezabudli vyložiť..." - pripomenula som Ľubke a ďalej sme sa v chvate venovali nakupovaniu.
Pri pokladni som si spomenula, že som zabudla na kávu - utekala som po ňu, švagriná vykladala potraviny, prebudená Dianka už nepokojne pomrnkávala. V obavách, či mám so sebou dostatočnú výšku hotovosti sme sa my dve handrkovali o tom, či mi treba požičať alebo nakoniec nebude treba požičiavať... do toho zazvonil samozrejme mobil... Periférnym videním som celý čas vnímala pána "esbéeskára", ktorý stál klasicky na svojom mieste a sledoval naše počínanie. Zaplatili sme, pobrali plné igelitky do rúk, kočík vytisli z úzkej uličky pokladne.
Vtedy mi pohľad padol na zabudnuté chleby trčiace spod kočiara. "Bože, zabudli sme tie chleby..." - znechutená, že sa zbytočne zdržíme, som sa po ne zohla, lenže v tej chvíli urobil to isté aj pán poctivý zamestnanec SBS. V pohode som mu povedala, že sme zabudli zaplatiť, zobrala "dôkazový materiál" a vykročila späť k pokladníčke. Úplne normálna vec, veď sme predsa ľudia... - naivne som si myslela.
"Pani, ale to nebude len tak... ja tu celý čas čakám, či si tie chleby vyložíte..." - prehovoril s náramne vážnym výrazom v tvári. Vypleštila som naňho oči, švagriná ešte väčšie na mňa... "Veď ste predsa videli, že sme na ten chlieb zabudli..." Ale pán SBS už mal iné plány. Nenormálne dôležito ma odviedol k vedúcemu oddelenia, dva krát ma vykázal z kancelárie, kam som sa opovážila vkročiť bez vyzvania, pretože som automaticky chcela problém vysvetliť slečne, ktorá spisovala zápisnicu o krádeži. Potom sa spýtali, či chcem ukradnutý tovar zaplatiť. "PRAVDAŽE!" - dupkala som netrpezlivo nohami, mysliac na hladné mužstvo, ktoré budem musieť čoskoro nakŕmiť. Držali ma tam takmer pol hodiny.
Poctivému a dôslednému pánovi strážnikovi všetka česť za statočne odvedenú robotu. Netuším, či dostávajú za každého prichyteného zlodeja nejaký bonus alebo prémiu, ale ak áno, dúfam, že ich užil v zdraví. Len sa mi natíska jedna otázka, kôli ktorej píšem o tejto príhode:
Prečo, keď v hypermarkete okradli moju kamarátku (z tašky položenej v nákupnom košíku jej ukradli peňaženku so značnou hotovosťou, osobnými dokladmi a mobil) a bola to ihneď oznámiť pánom strážnikom, tí len mrdli plecom, že oni s tým nenarobia nič a ona si mala dávať pozor... ???
Cestou domov sme si samovoľne povzdychli, tak ako to robí drvivá väčšina národa - jednoducho NA SLOVENSKU JE TO TAK ;)
