Čakáreň u lekára je plná ľudí. Medzi nimi sedia aj naši adoptívni rodičia - matka aj otec majú blond vlasy a modré oči. Ocino drží v náručí adoptované rómske dievčatko - tmavá pleť, čierne vlásky... na prvý pohľad je zjavné, že on nie je biologický autor.
Ľudia po nich zvedavo pokukujú, jeden staručký pán to nevydrží a otočiac sa k matke spustí poriadne ostrú prednášku:
- Ako ste mu to mohla urobiť? Takto sa spustiť, že vám hanba nie je..!" atď. atď. - dotyčný sa domnieval, že podviedla svojho manžela a doniesla mu domov dieťa z iného cesta.
Zvyšné osadenstvo čakárne ešte len teraz začalo vyvaľovať okále. Adoptívna mamička sa síce červenala ako rak, ale s "parohatým" oteckom si len vymenili pohľad plný porozumenia. Nemali potrebu všetkým vysvetľovať ako sa veci majú.
Mravnostný kazateľ spokojný sám so sebou stíchol, mamka dievčatka si vydýchla...
po asi desať minútovom mlčaní ju však dedko znova oslovil a celú situáciu zaklincoval otázkou:
"...a bol to aspoň muzikant???"
Keď som si tento príbeh vypočula, smiala som sa, až mi slzy stekali po tvári. Ach, akí sme, my ľudia...
A vy, milé dámy, ak sa tiež chcete spustiť a nasadiť partnerovi parohy, tak nech je to aspoň s muzikantom!!!
:D :D :D pekný a veselý dník prajem!!!
