Prvý krát som ju videla v obtiahnutej pruhovanej nočnej košeli, čerstvo umyté šedivé riedke vlasy si prehodila cez plece otočiac sa na zdravotnú sestru: "Šak ma učešete sestrička?"
Pokiaľ som čakala na vydenzifikovanie spŕch, vypočula som si štebotanie dobrosrdečných duší, ktoré ju pred malou chvíľkou vyumývali - sediacu na inavlidnom vozíku uprostred kúpeľne. Navliekli ju do čistého prádla a uložili do prezlečených perín: "Tak jej bude ako moruši v bavlnke!" Príjemná scéna plná ľudskosti...
"Panička, vy ste sama? Šak tu ležala jedna taká vysoká... asi už odišla." - sedela na lavičke priamo pred dverami mojej izby, nemohla som neprejsť popri nej.
"Už ste tu dlho?" - usmiala som sa do jej starej vráskavej tváre.
"Hej, štvrtý deň..." - tučné brucho jej stekalo dolu stehnami na jednu stranu, dlaňami pevne stískala okraj lavičky.
Pohľad mi padol na nápis, ktorý mala vytetovaný nad zápästím: KLÁRA + JANO. Celá jej osobnosť jasne vyžarovala, že je tomu svojmu Janovi oddaná telom i srdcom v dobrom aj v zlom. A moja duša zatúžila po tom istom.
Nadišiel čas návštev a k jej posteli prúdili priamo zástupy. Toto som si u rómskych spoluobčanov všimla už dávnejšie. Ak je niektorý z nich prinútený zostať na lôžkovom oddelení, nikdy tam nie je sám. Každý deň počnúc prvou minútou návštevných hodín až do tej najposlednejšej - stále sa zjavuje niekto nový - starí, mladí, puberťáci, detiská... Tuším sa pri nej vystriedala celá bližšia aj vzdialenejšia rodina, kompletný okruh známych či neznámych. A moja duša zatúžila po tom istom.
Postavila som sa k oknu. Dolu v parku sa usadila mladá rodinka - Klárini príbuzní. Muž, žena a tri deti.
On celý čas hľadel do mobilu nevšímajúc si svoje okolie. Ona uložila do starého kočíka najmenšie z detí a kolísajúc ho zo strany na stranu by zahanbila nejeden zo stupňov pána Richtera. Sotva 5 minút stačilo na to, aby dieťa zaspalo (pozdravujem mamky, ktoré sa trápievajú s uspávaním ratolestí aj niekoľko hodín), pričom jeho starší súrodenci behali s ohromným vreskotom okolo.
Obaja chlapci vyzerali byť vo veku mojich synov. Starší zasotil mladšieho, ten sa zvalil na zem a srdcervúco zaplakal. Väčšie chlapča automaticky priskočilo, podalo mu ruku a postavilo ho na nohy. Potom sa naschvál rozcapil na zem aj on tváriac sa, že to bola nehoda. Menší drobec sa rozosmial, smiali sa spolu, dubasili parkovú trávu, behali hore dolu pomedzi kvetinové hriadky, hádzali sa do pichľavých konárov zelených tují... Otec ďalej čumel do mobilu, mama zbožne hľadela raz na muža, raz na detváky... Nijaké povely NEKRIČ, NEBEHAJ, DÁVAJ POZOR, nič podobné. Z celého tohto výjavu sálala sloboda.
Deti vetra - pomyslela som si. A moja duša zatúžila patriť medzi nich...
