"nechaj to tak, nerieš ju, už jej nevolaj... aj esemesky si jej poposielal, aspoň vieš, že za to nestojí..."
Slová patrili vyhúknutému blonďatému mladíkovi s utrápeným výrazom v tvári. Nešťastie z neho priam sálalo. Obedoval pri vedľajšom stole s dvomi staršími kolegynkami a postarším fúzatým pánom.
Dámy sa činili v utešovaní a vymenovávaní dôvodov, prečo mu spomínaná lejdy za to nestojí. Zakončili argumentom: "veď aj tak ďaleko býva, nájdi si niekoho tu bližšie."
Pozornosť som naplno zbystrila až keď prehovoril fúzatý pán: "Ale čože by sa trápil, aj tak bola štyrikrát vydatá, v tridsiatke už vdova - klofla ho pre peniaze, čo s takou...
A pozri sa, veď si mladý, nájdi si nejakú aj tu, aj tam - čo by si si neužil dobrého. Každá vie dačo inšie, treba oprobovať čo a ako. Pochodíš s nimi, ktorá bude lepšia, tú si vezmeš a budeš žiť ako sa patrí..."
Nezabehlo mi, príde mi to celé ako bežná realita, ja s mojimi stále konzervatívnymi názormi asi patrím do iného sveta. Predsa však budem dúfať, že môj syn nebude o dvadsať rokov vlastné trápenia podobného typu riešiť pri obede s podobným echtovným fúzačom. ;)
