...netuším na ktorom kilometri si prisadla, odrazu som pocítila jej prítomnosť. Vedela som, že tam je. Cítila som, ako mi dýcha na krk, občas mi prstami vošla do vlasov - akoby sa so mnou zahrávala. Nemala som odvahu otočiť sa dozadu. Proste bola tam. Na zadnom sedadle auta sa so mnou viezla Smrť.
Zhlboka som vydýchla a pevnejšie rukami zovrela volant. Už som nebola pánom situácie. Auto akoby išlo samé, cítila som, že nech sa stane čokoľvek, nedokážem v tej chvíli urobiť nič. Svetlá oproti idúcich áut ma oslepovali, sústredila som sa na cestu, hľadajúc nejakú prekážku, sledujúc okolitú premávku... stane sa niečo?
Okrem toho, že moje auto občas jemne zabalansovalo, sa nedialo nič.
Znova som vydýchla, tentokrát uvoľniac zo seba napätie a nahlas som povedala: "Tak ty sa so mnou hráš?" Jemný balans mi potvrdil moju domnienku - už som vedela, že nič vážne sa nestane. Napriek tomu som zostala pri nižšej rýchlosti. Tesne pred odbočkou do dediny sa Smrť z môjho auta vytratila.
Možno sa chcela pripomenúť, aby som náhodou nestratila zodpovednosť, aby ma neopustil zdravý rešpekt... Možno sa takto vozí hore dolu, prestupuje z auta do auta. Skúša, či ju vnímame, či cítime jej neprestajnú prítomnosť na cestách a vážne prikyvuje hlavou, keď sa z okna díva na kríže osadené vedľa krajnice medzi kilometrovníkmi...
Niektoré pocity sú nevysvetliteľné, ale sú. Dokonca veľmi intenzívne.
