Včera som sa vracajúc z konferencie zastavila v Tescu. V rade na platenie predo mnou stáli dvaja starší páni, mohli mať okolo šesťdesiatky. Boli to montérkoví chlapi odbehnuvší kúpiť si niečo pod zub. Upútala ich akcia na vystavené Horalky, jeden z nich si asi štyri vhodil do nákupného košíka.
Druhý sa otáľajúc spýtal: "Po koľko sú?"
V tom istom okamihu som zbystrila pozornosť - teraz sa ukáže, či sme už adaptovaní na Euro, či sa už nová mena stala prirodzenou súčasťou našich životov.
Prvý muž sa naklonil k etikete s duálne zobrazenou cenou. Chvíľku ju skúmal prižmúrenými očami, potom sa narovnal a odvetil: "Nula pätnásť." Horalky putovali aj do druhého košíka a ja som sa musela pousmiať.
Áno, myslím si, že už sme sa adaptovali. Napriek tomu, že jeden z oblekových pánov sa na konferencii vo svojej prednáške s ospravedlnením vyjadril ešte v Slovenských korunách, skutočné stotožnenie slovače s Eurami potvrdzujú obyčajní ľudia rovnajúci sa typu dvoch mužov čakajúcich v rade ku pokladni na zaplatenie.
