Od malého malička nás mamka učí rozdeliť sa. O cukríky, obrázky, požičať pastelky, pômôcť. Jedno dieťa dáva, druhé bezprostredne berie. ...a nezabudni sa poďakovať! "Ďakujem," zaškeria sa malé štrbavé ústa a s chuťou sa zahryznú do darovaného jablka. Dužina skončí v brušku, ohryzok v koši. Vybavené. Nabudúce sa zasa podelím ja. Nájdu sa samozrejme aj skupáni alebo vypočítavci, ale na tých teraz zabudnime.
Rastieme, rastieme, rastieme... zrazu sme veľkí. Zrazu sme dospelí. A už sa nehráme o gombičky. Už sa nedelíme s cukríčkami. Svet zvážnie a dary sa prestanú brať na ľahkú váhu. Aj pôžičky a iné formy pomoci. Často sa stanú ošemetnou a chúlostivou témou.
1. UMENIE DAROVAŤ
Kedysi by ma nenapadlo, že aj darovať treba vedieť. Za posledné desaťročie som nazbierala dosť skúseností, ktoré ma presvedčili o opaku. Nebudem obkecávať a rovno napíšem súhrn najčastejšie sa vyskytujúcich chýb, ktoré som si pri akte darovania (alebo pomáhania v akejkoľvek podobe) všimla:
- veľkou blbosťou je darovať hmotnú vec a potom očakávať, že sa s ňou bude nakladať podľa mojich predstáv. Veľa ľudí to takto robí. Niečo dajú a naďalej sa správajú akoby vlastníkmi boli oni. O takýto dar - nedar nikto nestojí. Pokiaľ sa vopred nedohodnem s obdarovaným, že mu vec dám len v prípade, že s ju využije tak alebo onak, nemôžem ďalej rozhodovať o jej ďalšom osude.
- ďalším previnením darcu voči obdarovanému je nadradené správanie. Pokiaľ je prijímateľ v hmotnej núdzi a musí prijať milodar, môže sa cítiť ponížený nepríjemnou situáciou. Určite mu veľmi dobre padne pomoc, ale pomoc srdečná a úprimná. Každý človek má svoju hrdosť, preto sa ju ako darca nesnažím pokoriť tým, že okato dám najavo, aký veľký skutok pre "postihnutú" osobu vykonávam a určite nenaznačujem pri každej príležitosti, ako veľmi mi obdarovaná osoba musí byť vďačná.
- skôr, ako darujem, zamyslím sa nad formou daru alebo pomoci. Napríklad je úžasné darovať matke s desiatimi deťmi dve vrecia oblečenia... lenže treba zvážiť, či veci, ktoré darujem sú pre nich skutočne užitočné alebo sú im nanič, pretože v skutočnosti sú to len handry, do ktorých by som seba ani svoje deti nikdy nenavliekla. Je úžasné im darovať novo nakúpené veci... ale nebolo by lepšie darovať tej matke peniaze, aby sama mohla nakúpiť deťom to, čo im naozaj treba alebo pre to, aby deti nemali pocit, že sa nad nimi niekto cudzí zmiloval?
2. UMENIE PRIJAŤ
Toto nás naše mamky neučia. Robia skôr opak: "...budeš vypadať ako nenažranec! ...joj, to si nemal prijať, to budeš musieť vrátiť! ...aby si si nevzal, ak ti budú dávať... to je neslušné!" atď., atď. Viacero ľudí mi potvrdilo, že má problém s prijímaním darov alebo pomoci. Tu sú tie najčastejšie:
- nosíme v sebe komplex odplaty - všetko, čo dostaneš, musíš do haliera vrátiť (tu nemám na mysli formu návratných pôžičiek). Proste, máme veľký problém prijať niečo iba tak. Neustále sa cítime byť dlžníkmi a máme potrebu všetko vracať. Všimla som si, že tento komplex v sebe nosia najmä ľudia, ktorí na všetko, čo majú, museli ťažko a dlho pracovať.
- slovenská nátura v sebe nosí ostych pýtať si, čo nám právom patrí. O odmenu, ktorá nám nebola vyplatená, sa akosi hanbíme požiadať, pokiaľ sa dlžník sám nedomyslí, ostýchame sa prijať, čo je naše. Hodne ľudí sa dostáva do tejto situácie, a radšej oželejú nejakú tú stratu aj viackrát za život, takéto situácie sa vyskytujú aj pri požičiavaní vecí.
- pokiaľ som oslávencom a prichádzajú ku mne gratulanti s darčekmi, nepiatim sa už vo dverách vykrikujúc (kým sa mi ostatní snažia zagratulovať) vety typu: "načo ste mi to nosili! ...a kdeže si to ja oblečiem! ...a načože mi to bude!?" Pre gratulantov je to vrcholne nepríjemná situácia a od oslávenca je to obrovská neslušnosť. Darčeky sa patrí slušne s poďakovaním prijať, rozbaliť pred hosťami a (ak nie úprimne, tak aspoň naoko) ukázať radosť.
