Chvátam, chvátaš, chvátame... včera, dnes... zajtra už nechcem. Už nemám chuť počúvať ako mi vynerváčený kričíš do ucha cez telefón. Radšej som ho vypla. Surové off. A dosť!!!
Na toto si ma nestvoril Bože. Prekričať celý život a vŕšiť sa na svojich najbližších sa mi bridí. Nervy tečú ako žeravá láva - po nej zostáva len spúšť. Aj po mne.
Danko plače - mama, si zlá! Bože môj, viem. Som zlá...nervózna...vystresovaná...podráždená...ukričaná. Matka modernej doby.
Ale... "já chci mít čapku s bambulí nahoře, jíst kaštany, mýt se v lavoře, od rána po celý den zpívat si jen! Zpívat si pam pam pam pampararára..." Kde rastie moja vysoká tráva, do ktorej by som sa mohla len tak voľne pohodiť a užívať si pocit, že som len zrnko piesku v nekonečnom vesmíre?
Včera som prechádzala autom okolo cintorína, odstavila som na chvíľku na kraji cesty a zadívala sa na vysoký kríž týčiaci sa k nebu... kam sa to vlastne ženiem? Tu ma raz vložia do jamy a zahádžu hlinou. Bude na mňa padať lístie a sneh. A zrazu ma už vôbec nebude treba. Všetci si spokojne poradia aj bezo mňa.
Dnes som vystresovaná viac ako inokedy. Uff. Hlboký nádych... hlboký výdych... ešte raz a ešte raz. OK. Hlava hore, vystrieť chrbát a široký úsmev! Nuž, predsa mi je dobre na svete. Je pre mňa ako stvorený, hoci by som si ho vedela predstaviť aj bez takýchto švacnutých dní.
